Milé čitateľky, milí čitatelia,
je pre voliča septembrový termín predčasných volieb najvýhodnejší? Lídri koaličných strán by asi nedokázali dať jasnú odpoveď, keďže väčšinou zvažovali, ako jarný, letný alebo jesenný termín ovplyvní ich voličský potenciál.
Asi nemajú odpoveď ani na otázku, ako toto obdobie vládnutia v kóme ovplyvní stav krajiny, či ešte viac nenahlodá niektoré inštitúcie. Nebude mať Robert Fico ešte viac času naberať svalovú hmotu? Peter Pellegrini sa tiež bude o pár mesiacov dlhšie potácať na území nečitateľnosti a neurčitosti.
Na sociálnych sieťach sa tiež vynorila legitímna otázka, ako vôbec pomenovať voľby, ktoré sa udejú v septembri, keďže prívlastok predčasné už stav nevystihuje.
Počas vládnej krízy novinári pomerne často pripravovali pre čitateľa možné scenáre politického vývoja. Bol to najvhodnejší formát pre nevyspytateľnú vládu, v ktorej do seba narážali záujmy koaličných strán a záujmy lídrov, ktoré presahovali ich strany.
Ak sa aj dosiahla nejaká dohoda, kedykoľvek ju mohla prepísať alergická reakcia Igora Matoviča. Zvažovali sa preferencie, nálady voliča, dokonca aj to, aká kampaň fungovala u suseda Viktora.
Ak si niekto myslí, že ohlásením termínu volieb sa tento stav končí, je na omyle. Existuje ešte priestor na vajatanie a chaos. A prezidentka Zuzana Čaputová možno ešte stále bude čeliť otázke, či si situácia nevyžaduje, aby zasiahla.
Vyše osem mesiacov je dlhý čas na to, aby krajina bola len tak napojená na prístroje, a niet pochýb, že niektorí budú stále chcieť vytĺcť maximum z toho, že sú na nejakom ministerstve alebo v úrade, kde sa stále o nejakej dôležitej veci rozhoduje.
Nepochybne čelíme obdobiu stratených zábran a kampaní o život v politike. Tá kombinácia je nevyhnutne škaredá. Budú do seba narážať egá, ktoré sa moci stále nenasýtili, niektorí budú bojovať o toho istého voliča tak, že kto koho prekričí a predstaví desivejšieho nepriateľa.
Ficovo leto
Robert Fico sa od posledných volieb snaží o ďalšie. Má svoje osobné záujmy, niekoľkokrát ich aj verejne naznačil: táto vládna garnitúra chce pozatvárať opozíciu. Zbieral podpisy na referendum za predčasné voľby, ktoré nakoniec neuspelo a v konečnom dôsledku ani nedávalo zmysel, lebo sa konalo v čase, keď už bolo jasné, že voľby sa budú konať predčasne.
Aby sa však jeho príbeh zaokrúhlil, v parlamente nezahlasoval za návrh konania volieb v septembri, ktorý ako jediný mal šancu uspieť. Kolega Michal Katuška sa pozrel na to, čo septembrový termín volieb znamená pre jednotlivé strany s tým, že upozorňuje, že Smeru termín v podstate vyhovuje.
Čítajte: Slovensko čaká kampaň v lete. Parlament len tesne schválil predčasné voľby v septembri
Protokolárne úvahy
Českým voličom poďakovalo aj mnoho Slovákov za to, že odmietli Babiša. Pravdepodobne im ďakuje aj prezidentka Zuzana Čaputová, lebo v Babišovi by nachádzala proeurópskeho, dôveryhodného partnera a spoločné hodnoty oveľa ťažšie než v Petrovi Pavlovi.
Keďže prezidentka pochopila, že Pavel bude pre ňu v regióne, kde Orbán unáša Visegrád, dôležitým spojencom, prišla mu osobne zagratulovať. Tento akt vyvolal diskusiu o prezidentských „čo sa patrí a čo sa nepatrí“ a na sociálnych sieťach splodil aj mnoho odborníkov na protokol. Kolega Peter Schutz Čaputovej chvíľu v Karlíne zaradil medzi jej „highlighty“.
„Slovenská prezidentka ako personálna súčasť sebadefinície nového českého prezidenta je však skvelá okolnosť. A dalo by sa ešte toto. Súvislosť Čaputová - Pavel - Zelenskyj - Duda - Taiwan je v predvolebnom zmätku, keď Slovensko nemá jasno, že euroatlantická orientácia je vôbec najvýznamnejšia hodnota na základnej osi štiepenia, veľmi dobrá nápoveď pre všetkých, ktorí v blázinci slovenskej politiky stratili orientáciu, kto reprezentuje hodnoty, ku ktorým sa hlásia, a kto nie,“ píše Schutz.
Čítajte: Prezidentka zahviezdila
Orbán smúti
Portál z portfólia Orbánovej propagandy si vybral nasledujúci titulok pre správu o víťazstve Petra Pavla: Komunistický vojenský hodnostár a špión na strane Sovietov a teraz sa stal provojnovým prezidentom Čiech. V podobnom duchu písali aj ostatné štátne médiá a bolo jasné, že Viktor Orbán prehrou Babiša prišiel o dôležitého spojenca.
Kolega Lukáš Onderčanin urobil pre čitateľa prehľad o tom, ako výsledok českých volieb hodnotili zahraničné médiá, nevynímajúc ruské.
Čítajte: Sklamanie v Kremli a Budapešti. Čo píšu o Pavlovom víťazstve zahraničné médiá
Fungujú antidepresíva?
Dlhodobo prebiehajú diskusie o tom, či fungujú, alebo nefungujú antidepresíva, či má zmysel ich vôbec užívať. Kolegyňa Denisa Koleničová položila túto otázku psychiatrovi Jiřímu Horáčekovi, šéfovi Kliniky psychiatrie a lekárskej psychológie na 3. lekárskej fakulte Karlovej univerzity.
Hovorila s ním aj o tom, ako sa dajú využívať psychedeliká, látky, proti ktorým má spoločnosť svoje predsudky pri liečbe depresie.
Čo s realitnou bublinou?
Kolega z Indexu Tomáš Vašuta, ktorý už roky skúma realitný trh, viackrát naznačoval, že zlaté developerské časy sa nateraz skončili. Vysoká inflácia, rastúce úrokové sadzby na hypotékach a obavy z budúcnosti spôsobili, že záujemcov o nové bývanie ubudlo. Tentoraz sa pozrel na to, ako na túto skutočnosť reagujú realitní developeri.
Čítajte: Zlacnejú či zdražejú nové byty? Odpovedajú najväčší developeri
Nezabudnime na knihy
Sú, samozrejme, príbehy, ktoré sa nezmestia do novinárskych textov. Občas pretečú aj cez okraje kníh. Chcela by som sa s vami podeliť s myšlienkami o knihách, ktoré ma v poslednom čase zaujali.

Chimamanda Ngozi Adichie napísala knihu o smútku, ktorý na ňu spadol nečakane, akoby sa ocitla v trhline a nemohla sa pohnúť, kým ju nenaplní myšlienkami na otca. Kniha Pár poznámok o smútku je modlitba pre zosnulého otca, posledný list alebo prvý, ktorý už neprečíta. Píše o strachu z pohrebu, o predmetoch, ktorých sa jej otec dotýkal, ale už sa nebude. Píše o veciach, ktoré všetci raz spoznajú, ale spôsobom, ako to málokto vie naformulovať. Pri čítaní som si uvedomila, ako nás strata dokáže paralyzovať a potrápiť na tisíc spôsobov.

Denisa Fulmeková nám prináša anatómiu úzkosti, v mnohých jej formách, ako číha aj za činnosťami, ktoré za iných okolností bežne zvládame. Vo svojej knihe Úzkosť píše o pomalom odchádzaní rodičov, o čase, keď by sme sa mali tešiť z každého jedného stretnutia, veď nevieme, koľko ich ešte s nimi budeme mať, a my sa aj tešíme, ale ich krehkosť a ich zmeny nás prenikajú a zraňujú. Autorka neromantizuje a neštylizuje a tým urobí najviac pre svojho čitateľa, ktorý možno podobným obdobím prechádza: vníma všetky zmeny, ktoré nás prehlbujú. Citlivo odovzdáva poznanie, že niet času nazvyš na pretvárky, na kamarátky, ktoré nevedia, kto vlastne sme, na malicherné boje.

Vanda Rozenbergová skúša naše hranice. Hranice našej predstavivosti, hranice našich kultúrnych znalostí, citu pre krásu, ktorú občas treba vyškrabať spopod nánosu popola a smetí. V knihe Zjedol som Lautreca stvorila Lasičku, matku, ktorá svojou úprimnosťou chráni aj zraňuje, chce vytvoriť zo svojho syna veľdielo, aby bol slobodný a aby tak odvážne prekračoval hranice ako ona. Zároveň z neho robí spoluvinníka, ale necháva na čitateľa, aby sa rozhodol, či je to trestný čin, na ktorom sa zúčastňuje. Vanda vytvára s nesmiernou ľahkosťou aj najťaživejšie obrazy, ktoré potom nosíme v sebe ako spomienku, s ktorou sa nejako musíme vyrovnať. Ale tým istým ťahom nám pomáha, lebo nás vzápätí rozosmeje a prenáša na nás aj ľahkosť bytia.

Moja neter Nelka vyrastá v dvojjazyčnej rodine. S mamou sa rozpráva výlučne po maďarsky a s otcom po slovensky. Po anglicky sa naučila cez rozprávky a videá. Medzi jazykmi preskakuje pomerne ľahko, aj keď v slovenskej škole musí dávať väčší pozor, aby pochopila všetky otázky. Diána Marosz vie naplno precítiť svet dvojjazyčných detí, vie, ako sa im prihovárať a vysvetľovať nuansy, ktoré si občas ani dospelí neuvedomujú. Pred vyše rokom napísala knihu Benőke a Hanga, ktorá je viac než len rozprávkou, aj keď sa v nej pôvodne prihovára svojim deťom. Je to láskavá príručka nielen pre menšiny. Pomáha vysvetľovať dvojjazyčný svet a dokonca aj citlivé situácie s vľúdnym humorom a hravosťou. Skvelá Lucia Molnár Satinská preložila text do slovenčiny s citlivosťou mamy dvojjazyčných detí.
Ďakujem, že nás čítate.

Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME