Keď sme odchádzali s kolegami z RTVS, viedli sme interne ťažké diskusie aj s ostatnými kolegami. Tých, ktorí zostali, vieme zjednodušene rozdeliť do štyroch skupín:
- tí, ktorí v tom videli skvelú pracovnú príležitosť, aby sa dostali vyššie,
- tí, ktorí chceli odísť, ale nedokázali spraviť krok do neznáma,
- tí, ktorí chceli odísť, ale mali doma päť detí a dve hypotéky (pre týchto mám veľa pochopenia),
- tí, ktorí aktívne prešli na zlú stranu,
Prvé dve skupiny majú u mňa veľmi málo pochopenia, ale taká je realita. Náš zážitok z odchodu z RTVS pre morálne dôvody ma prefackal zo všetkých ideálov. V podstate o nič nešlo. V Bratislave bola pred štyri a pol rokom takmer nulová nezamestnanosť, v médiách bol veľký hlad po šikovných ľuďoch a stačilo naozaj trocha vystúpiť z vlastného komfortu.
Od roku 2018 sa pozerám na moralizovanie ľudí opatrne. Bola som svedkom toho, ako v slobodnej krajine s neobmedzeným množstvom možností ľudia radšej sklapli a utíšili akékoľvek svoje svedomie a zásady. Aj po našom odchode z RTVS mi mnohí z nich stále hovorili, ako trpia a ako tam pracovať za takýchto podmienok nechcú. Opakujem – naozaj o nič nešlo. A predsa zostali a sklapli.
A teraz si predstavte, že by sme toto zažívali pred rokom 1989. Komunisti by vám hrozili vyhodením vašich detí z vysokej školy, vyhrážali by sa vám, vydierali vás. Koľko z týchto ľudí by podpísalo spoluprácu s ŠtB? Koľkí by boli v strane? A ako by som obstála ja sama?
Naša generácia má vo zvyku moralizovať od rána do večera. Aj ja sama tomu občas v nestráženej chvíli prepadnem.
Nikdy sme nestáli pred dilemou v neslobode. Nikdy sme nemuseli robiť rozhodnutia, ktoré síce boli správne, ale zaplatili sme za ne príliš veľkú cenu. Nemuseli sme ísť robiť kotolníka ani chodiť na výsluchy. Nešlo o nič. A predsa robíme každý deň kompromisy, nezaujímame sa, dokonca sa mnohí vykašleme na základné povinnosti.
Ak má niekto právo kritizovať Jána Budaja alebo kohokoľvek iného, kto spolupracoval s ŠtB, je to rozhodne Milan Šimečka. Sú to disidenti, ktorí sa rozhodli v tom čase a priestore správne a zaplatili za to. Určite to nie sú politici, ktorí si podľa svojich slov November 89 ani nevšimli a vstúpili sami do strany.
Neznamená to, že máme bagatelizovať minulosť. Dokumentárny seriál ŠtB: Prísne tajné je dobrým exkurzom do minulosti aj pre moju generáciu a rozhodne ju odporúčam.
Súčasťou vyrovnania sa s minulosťou je aj to, že sa prestaneme na veci pozerať čierno-bielo. Život má mnoho odtieňov. Každý z nás by chcel veriť, že by s ŠtB nespolupracoval. Ale keď budete sami, povedzte si to úprimne, len tak sami pre seba – dali by ste za seba ruku do ohňa?
Stratená v preklade
Tento týždeň som bola pár dní v Ríme. Sediac v reštaurácii, rukami nohami vysvetľujúc čašníčke, čo by som si dala, som si uvedomila, ako veľmi nerada chodím do krajín, kde sa nedohovorím. Hovorím po anglicky, dohovorím sa po španielsky aj po nemecky. Vďaka španielčine zachytávam aj časti taliančiny, ale len málo.
V strede Ríma som sa rozprávala so slovenským hercom Ľubom Bukovým, ktorý žije v Taliansku. Hovorila som mu, že až teraz lepšie rozumiem generácii našich rodičov – aké ťažké mali cestovanie bez jazykov a Google Maps. Lepšie rozumiem tomu, prečo mnohí chodia aj dnes radšej na zájazdy s delegátmi.
Jazyková bariéra je totiž taký veľký diskomfort, že aj ja mám v krajine úplne iný zážitok s jazykom a bez neho. Ľubo mi na to povedal zaujímavú vetu: „A teraz si predstav rómskeho chlapca, ktorý vie len po rómsky a ide do mesta alebo do školy a nikomu nič nerozumie. Musí to byť extrémne ťažké.“
A ozaj, ani mi to nenapadlo. O jazykovej bariére Maďarov či Rómov som počula už veľa, ale človeka to udrie, až keď to sám precíti. Predstavte si, že máte sedem rokov a neviete sa v škole vypýtať ani na záchod. To je ešte len bariéra, čo?
Darmo nariekam s kreditkou, iphonom so slovníkom a tromi jazykmi o pomoc. Zapísala som si Ľubov postreh, pretože si myslím, že je dôležitý. Čím viac empatie máme, tým lepšou spoločnosťou sme. A aj mne trvá roky, kým vnímam poriadne veci, o ktorých sama dávno informujem.
Dobrá správa týždňa: Bolt aj šupinavec
Minulý týždeň som vám sľúbila, že sem zaradím aj rubriku Dobrá správa týždňa. Musíme si totiž až do volieb aj po nich udržať dobrú náladu, lebo apokalypsa a dezilúzia ešte v histórii nikdy nikomu nepomohli k lepšiemu výsledku.
Tento týždeň mám pre vás dobré správy hneď dve. Po rokoch, čo mnohé klientky služby Bolt upozorňovali na to, že vodiči ich sexuálne obťažujú, Bolt konečne ohlásil zásadné zmeny vo svojej appke.
Po prvý raz oznámili, že vodiči už nebudú vidieť čísla klientov a klientok. Ženy si tak môžu odškrtnúť, že po tom, čo ich šofér vysadí večer doma, im nebude vypisovať chlipné esemesky, že ešte stále čaká dole, ak by si chcela ísť užiť.
Trvalo to príliš dlho, Bolt, ale dávam ti malý palec hore. Ja sa k službám Boltu už nevrátim, ale pre vás, ktorí ich appku ešte stále používate, je to dobrá správa.
Druhá dobrá správa je z pražskej zoo. Chovateľom sa podarilo priviesť na svet vôbec prvé mláďa ohrozeného šupinavca krátkochvostého v Európe. Samička Run Hou Tang porodila mláďatko, ktoré váži 135 gramov a pripomína šišku smreka. Nasledujúce dni môžu byť pre mláďa kritické, držíme mu veľmi palce.
Ak ste o šupinavcovi krátkochvostom ešte nepočuli, je ohrozený najmä vinou pytliakov. Vo veľkom ho pašujú pre šupiny, ktoré využívajú najmä v čínskej medicíne.
(zdroj: Miroslav Bobek/ ZOO Praha)Článok týždňa: Perfekcionizmus, ktorý nás ničí
V roku 2017 dvaja britskí psychológovia Thomas Curran a Andrew Hill upozornili na vzrastajúci trend perfekcionizmu medzi mladými ľuďmi. Vysvetľujú to nárastom sociálnych a ekonomických požiadaviek, v ktorých sa nevedia nájsť.
Ako jeden z vážnych dôvodov uviedli aj úzkostných a kontrolujúcich rodičov. Do toho sa pridá preplnený pracovný trh, nedostupné bývanie a toto celé je špirála pre rodičov aj deti, aby získali akúkoľvek výhodu oproti ostatným.
A tak rodičia tlačia na deti, aby chodili na krúžky, stáže. Pridajte aj sociálne siete, kde musíte mať perfektný imidž. V skutočnosti namiešavame koktail nespokojnosti, ponižovania sa a nízkeho sebavedomia.
Rozsiahlu esej o epidémii perfekcionizmu napísal pre The Economist Jodh Cohen, profesor a psychoanalytik na University of London. Pridávam aj radu na záver – analyzujte svoje chyby, ale nebičujte sa za ne. A ak máte pochybnosti, úprimne sa pýtajte ľudí, ktorých si vážite, na ich najväčšie chyby v živote. Budete prekvapení, koľko vážnych chýb úspešní ľudia na svojej ceste urobili.
Podcast týždňa: Scott Galloway
Tento podcast mám zatiaľ ešte len stiahnutý v telefóne, ale Scott Galloway má výborný technologický podcast s mojou obľúbenou novinárkou Karou Swisher a bol hosťom v mojom obľúbenom podcaste Armchair Expert. Rozprávajú sa aj o kríze, ktorej čelia muži a najmä mladí chlapci. Trochu si sľubujem, že spomenie aj fenomén toxických ľudí ako Jordan Peterson či Andrew Tate, ktorí na tomto nešťastí zarábajú akurát tak milióny eur.
Video týždňa: Alžbeta Ferencová
Tento týždeň som sa v štúdiu rozprávala s Alžbetou Ferencovou, ktorá hrá v seriáli Iveta televízie Joj hlavnú postavu. Rómka, ktorá si hovorí aj Zea, v našom rozhovore hovorila aj o tom, aká bola jej prababka – prvá rómska spisovateľka Elena Lacková.
Jej knihu Narodila som sa pod šťastnou hviezdou som vám už v newsletteri odporúčala, teraz teda odporúčam práve rozhovor s Betkou. Aj o tom, aké je to byť vzorom pre mnohé rómske deti, ktoré po prvý raz vidia v seriáli hlavnú rómsku postavu bez stereotypov o špinavých Rómoch, ktorí kradnú.
Hudobná bodka: Robbie Williams
Najlepšie časy Robbieho Williamsa boli jednoznačne tie, keď sa rozhodol ísť z big bandom na swingové turné. V Royal Albert Hall mal v roku 2001 koncert s celým veľkým swingovým orchestrom a je to geniálne. Je to už 20 rokov, a aj tak si čas od času pustím tento koncert aj jeho verziu Sinatrovej piesne It was a very good year. O mladosti, vrchole, aj smrti.
Toto bolo štyridsiate prvé vydanie newslettera ZKH píše. Ďakujem, že nás čítate.
