Autori sú spoluzakladatelia iniciatívy Svet medzi riadkami
Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami a Katedrou žurnalistiky FiF Univerzity Komenského na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka.
Jeho vznik finančne podporila Európska únia. Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.
„Pokukávali očkom po murároch a tvárili sa, akoby im závideli, že sa vyberajú do sveta na múračky.
– Radšej by som vylihoval doma ako ty, – ozval sa Martin Pichanda. – Nájdi mi robotu na štreke a nepohnem sa odtiaľto!“
Príbehy opísané v Tisícročnej včele, slovenskej literárnej a filmovej klasike, sa síce odohrávajú na prelome 19. a 20. storočia na Liptove, ale v mnohom by sa dali preniesť aj do dneška. Je až zarážajúce, ako veľmi sa naša migračná minulosť rýmuje s prítomnosťou.
Veľryby síce neplávajú zo Štrbského plesa do Hýb, ale na „múračky“ do iných krajov našinci odchádzajú aj dnes. Podobne ako literárny Valent chodievame vo veľkom študovať do Prahy, prípadne do Brna alebo aj do vzdialenejšieho zahraničia. A podobne ako Martin Pichanda aj dnes mnohí snívajú o cestách po svete. A hoci nekolonizujú indonézsky Celebes, svetom prechádzajú krížom-krážom.
Generačný román Petra Jaroša odráža tunajšiu realitu. Hoci si to neuvedomujeme, sme krajinou migrantov. Boli sme ňou v minulosti a sme ňou aj dnes.
Aj keď slovo migrant nemáme veľmi radi, prakticky každý z nás má v rodine a blízkom okolí migranta či migrantku. Pozrime si ktorúkoľvek fotografiu zo školských čias a uvažujme: kde skončili naši spolužiaci? A čo členovia rodiny, priatelia či známi?
Napríklad autorka tohto textu bola sama migrantka. Autor zas ako jediný z rodiny, z ktorej pochádza, nie je migrant. Mama aj otec chodievali pracovať do zahraničia od 90. rokov a pendlujú vlastne dodnes. Sestra žije mimo Slovenska od roku 2004. A nie je to vôbec ojedinelý príbeh.
Každý desiaty
Prieskumy a odhady ukazujú, že spomedzi našincov má priamu migračnú skúsenosť až desať percent ľudí. To je naozaj veľa. Na porovnanie, zatiaľ čo u nás je to každý desiaty, v Česku len každý päťdesiaty človek žil, pracoval alebo študoval v zahraničí.
V mediálnej iniciatíve Svet medzi riadkami sme o tom dlho viedli diskusie – ako je možné, že Slovensko je jednou z najmigračnejších krajín v Európskej únii, no v spoločnosti, politike, médiách sa o tom hovorí tak málo?
Vedieme v krátkodobej migrácii do jedného roka a niekoľko stotisíc našincov žije v zahraničí dlhodobo. Napriek tomu vlastnú migráciu akoby prehliadame.
Ide pritom o fenomén, ktorý významne vplýva na našu spoločnosť, jednotlivcov, rodiny, komunity aj celé regióny. Niektoré dediny sa vyľudňujú, niektoré rodiny sa rozpadajú.
Chceli sme preto vedieť, kto sú naši migranti a prečo odchádzajú do zahraničia. Rozhodli sme sa na to pozrieť sociologicky aj novinársky. Najskôr sme v spolupráci s výskumnou agentúrou urobili sociologický prieskum, ktorého sa zúčastnilo viac ako 600 ľudí s migračnou skúsenosťou.
Z nich sme zmapovali dvadsať autentických príbehov – minulé leto a jeseň sme chodili po celom Slovensku a stretávali sme sa s tými, ktorí sa rozhodli rozprávať o svojom živote v zahraničí.
Boli sme v Šahách za Martinou, ktorá robila au-pairku v černošskej štvrti v Londýne, kde bola jedinou beloškou. Dnes vyrába víno a pečie chlieb.
Cestovali sme do Krompách za pani Janou, ktorá bola roky učiteľkou, no kvôli mobbingu sa rozhodla odísť zo školy a začala opatrovať rakúskych seniorov.
Vypočuli sme si príbeh architektky Miry, ktorá žila vo Švajčiarsku, no vrátila sa na Slovensko a stretla sa pritom s nepochopením okolia. Alebo Kamila zo Šiatorskej Bukovinky, ktorá sa s migráciou stretávala od detstva: mama pracovala na hranici a videla, ako tam z kamiónov vyskakovali Pakistanci a Srílančania, ktorým potom jej babka varila jedlo.
Prečítať si ich budete môcť postupne na stránkach denníka SME a už dnes všetky naraz v špeciálnej interaktívnej verzii na stránke www.sme.sk/nasamigracia.
Prečo odchádzame
Prečo teda odchádzame do zahraničia? Aké sú naše motivácie? Natíska sa odpoveď, že to bude, pretože doma sa nenašla dobre platená práca. Áno, aj to je jedným z dôvodov. No pre zlú finančnú situáciu v skutočnosti odchádza za hranice len časť našincov.
Iná významná časť ľudí sa tam podľa nášho prieskumu vyberá napríklad preto, lebo im Slovensko a jeho relatívna zaostalosť lezú na nervy. Je im malé. Ďalší odchádzajú za štúdiom, iní zas chcú jednoducho ochutnať svet a štátne hranice v ich ponímaní nehrajú významnú rolu.
A hoci takéto motivácie znejú moderne, historik Martin Javor hovorí, že migrácia bola módna aj na prelome 19. a 20. storočia. „Stačilo, aby sa vrátil prvý emigrant, v ancugu, s fajkou, s dolármi, a po slovenských dedinách vypukol vysťahovalecký ošiaľ.“
V diskusii vo verejnoprávnom rozhlase spomínal príbehy o tom, ako po návrate prvého vysťahovalca odišlo preč 70 percent dediny. Predovšetkým mladí ľudia vtedy mohli chcieť zažiť „niečo iné ako len ten obyčajný život na vidieku alebo z ich pohľadu zaostalej spoločnosti.“ Spomeňme si na obdobie pristúpenia k EÚ, keď v niektorých regiónoch Slovenska mladší človek odrazu nestretával rovesníkov. Toľkí boli v Írsku či Spojenom kráľovstve.
Pendleri vtedy a dnes
Tých paralel s minulosťou, s časmi, keď Martin Pichanda chodil na múračky do Pešti, je viac. Väčšina vtedajších migrantov – lebo pôvodne to ani neboli emigranti, ale v podstate pendleri opakovane križujúci oceán – sa v skutočnosti chcela vrátiť. Podobne ako mnohí našinci dnes.
Chceli sa vrátiť, kúpiť si pôdu, postaviť dom, hospodáriť. No nakoniec sa vplyvom sprísnenia imigračnej politiky USA vrátila len zhruba tretina odídencov. Odrazu totiž nemohli pendlovať.
Mimochodom, pred takéto rozhodnutie dnes Európa tlačí mnohých cudzincov napríklad z afrických krajín. Čím ich, podobne ako našich predkov, de facto núti zostať v Európe. Naša vlastná historická skúsenosť to ukazuje.
A podobne ako sa dnes my pozeráme cez prsty na ľudí z afrických krajín, sa v minulosti pozerali Američania na našich predkov. Volali nás Hunmi, mali nás za opilcov a kriminálnikov.
Zaujímavé je aj to, že vtedy aj dnes emigrácia našincov kopírovala regionálne rozdiely naprieč územím Slovenska.
Sociológ Miloslav Bahna v tejto súvislosti poukázal na dve štatistické merania. Zatiaľ čo v období tesne pred prvou svetovou vojnou zaznamenávali tunajšie župy Uhorska vysťahovalectvo v rozmedzí 1,5 až 16,4 vysťahovalca na tisíc obyvateľov, v roku 2007 bol pomer vysťahovalcov pochádzajúcich z Bratislavského a Prešovského kraja 1,7 k 16,7.
Je pozoruhodné, ako sa tie vzorce za storočie prakticky nezmenili.
Pichanda v šušťákoch
Keď sme si prechádzali dátami a príbehmi našincov zo sociologického prieskumu, vznikol nám pred očami možný migračný obraz Slovenska. Keďže nešlo o reprezentatívny prieskum, nie je tento obraz nutne celkom presný, má však vysokú výpovednú hodnotu.
V skratke, z množstva dát sme vytiahli päť modelových typov migrantov zo Slovenska. Bolo by ich viac, ale vybrali sme si také, ktoré boli významné počtom aj v súvislosti s vývojom spoločnosti. Napríklad otvorením hraníc a vôbec globalizáciou.
Našli sme fuškára – človeka, ktorý buď dnes, alebo v minulosti odchádzal za prácou do zahraničia. Je to akoby Martin Pichanda súčasnosti, ktorý v šušťákoch na škodovke 120 v raných 90. rokoch chodil na stavby do Nemecka, s permitom, či bez neho.
Opísali sme opatrovateľku seniorov – zo Slovenska chodievajú pravidelne opatrovať desaťtisíce žien, zväčša majú okolo päťdesiat rokov, staršie alebo odrastené deti a pochádzajú z odľahlejších regiónov. Akoby Pichandova žena Ružena chodila opatrovať rakúskych dôchodcov na dvojtýždňovky.
Identifikovali sme tiež našinca, ktorý odišiel do zahraničia napríklad študovať a ani nevedel ako, zostal tam na dlhšie. Akoby mladý Valent začal popri štúdiu práva v Prahe stážovať v právnickej firme a po škole sa tam tak trochu automaticky zamestnal.
Ďalšími typmi migrantov sú globálny občan – svetobežník, ktorý hranice ani nevníma, a našinec, ktorému jednoducho Slovensko nestačilo, bolo mu malé. Martin Pichanda síce v úvode úryvku hovorí, že by radšej zostal doma, no keby mal dnešné možnosti, ktovie. Možno by sa dostal ďalej než do Pešti. A možno by do exotických destinácií necestoval len prstom po mape.
