Autor je teológ a spisovateľ
V Smere asi zabudli, ako končia v strednej Európe politici, ktorí sa vrhli do imitovania Trumpa a Putina.
Nielenže ich to neodradilo, pretože tento príbeh dobre poznajú, ale napriek tomu sa pokúšajú vytvoriť v rámci Visegrádskej štvorky nový slovensko-maďarský tandem, presnejšie, súvládie Fica a Orbána, dvoch geopolitických lúzrov.
Voľakedajšie „jadro“, ako sa Fico predstavoval pred vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, a voľakedajší liberálny Sorosov štipendista Orbán sa rozhodli, že ak nedokážu svoje krajiny ovládnuť vlastnými silami, voľby im vyhrá Putin.
O pár dní si pripomenieme rok odvtedy, ako Ukrajinu zobudili letecké a raketové útoky.
Na rozdiel od ukrajinských detí v Charkove, Buči, v Sume, na rozdiel od vojakov v zákopoch pri Bachmute nie je Robert Fico ani Putinov sluha Viktor Orbán vystavený dennému ostreľovaniu ruskej armády.
Nikdy nezaspávali pri útoku Gradov a Bukov a Točiek a Kindžalov, nikdy nevideli, ako strategické bombardéry navádzajú rakety na školy a nemocnice, nikdy nestáli v rade na vodu v jarnom Mariupoli zničenom ruským generálom Mizincevom, vrahom z Aleppa, na filmové ruiny.
Nemuseli spať vo filtračných táboroch, riadiť krajinu z metra alebo sa zaoberať otázkou, či ich prídu zabiť wagnerovci alebo Čečeni. Vojna pre nich od začiatku znamenala len cynickú príležitosť konsolidovať, v prípade Orbána, svoj vplyv a, v prípade Fica, pokus zachrániť sa.
