Chodievam do práce peši. Mám to pár minút, rýchlejšie dokráčam, akoby som sa odviezla električkou.
Ak je niečo, čo ma vie vytočiť okamžite, vždy sú to dve veci – keď šoféri nadávajú chodcom na priechode a keď autá parkujú na chodníku. To prvé mi pripadá prosto len arogantné, v tom druhom vidím praktické dôvody.
Predstavte si, že ste rodič s kočíkom – nebodaj s dvojčatami. Už aj tak musíte prekonávať diery, rozkopance a obrubníky, a do toho bác – v strede géčkový mercedes.
Alebo si predstavte ešte vážnejší prípad – ste človek na vozíku. Váš jediný priestor, kadiaľ sa môžete hýbať, je chodník. Zažívate denne milión bariér, nedokážete cestovať vlakom, bezbariérové u nás nemáme stanice ani verejné budovy, a denne musíte riešiť stresové a ponižujúce situácie. To je to, čo si vždy predstavím pri aute na chodníku.
Denník SME je v centre mesta a do práce chodím po Špitálskej ulici, kde je zákaz zastavenia. Na ulici je Hlavná vojenská prokuratúra. Každý boží deň tam parkuje čierny Volkswagen Passat na chodníku priamo pred vchodom.
Raz sa mi pošťastilo stretnúť pána aj naživo, a tak som sa ho spýtala, či sa mu zdá normálne parkovať na chodníku, kde je zákaz. On mi vysvetlil, že nosí každý deň na prokuratúru poštu, a v ruke mal asi 10 malých obálok. Potom gestikuloval a ukázal mi povolenie so zeleným pásom. „Vidíte, mám to dovolené! Môžem stáť všade, mám výnimku!“
Myslím, že som mu vtedy odvetila, že povolenie má byť pre špecifické situácie a že to nie je povolenie na to, aby sa 24/7 správal ako buran. Parkuje tam aj naďalej, každý deň.
Dnes mi jedna followerka Kristína poslala video, na ktorom je tento pán. Na mieste, kde pravidelne parkuje, niekto odstavil bicykel. Kristína sedela v neďalekej kaviarni. Pán na ňu vytasil preukaz a vykrikoval, že je z Generálnej prokuratúry, má povolenie a môže si stáť, kde chce. Vyhrážal sa, že odstavený bicykel skopne.
Video Kristína zverejnila na svojich sociálnych sieťach. Mňa nijako neprekvapila. Po streľbe na Zámockej som šla kúpiť ruže za celú redakciu do kvetinárstva Orchidea, ktoré je pri Hlavnom námestí na pešej zóne. Pred vchodom stálo vládne auto s rovnakým povolením, rovno v strede úzkej ulice na pešej zóne.
Keď som vošla, vnútri stál šofér a vyzdvihoval veľkú oficiálnu kyticu s trikolórou na stuhe, pre vysokého ústavného činiteľa. Čakajúc za ním sa ho pýtam, či je vonku jeho auto. Spokojne odvetil, že áno.
„A to musíte parkovať v strede pešej zóny?“ pýtam sa ho. „Ja môžem, ja mám povolenie,“ mával na mňa. „Ale to, že môžete, neznamená, že by ste to mali robiť,“ hovorím mu späť. Pán sa otočil a ignoroval ma.
Viem, že to mnohým pripadá ako banalita. Už som takto nafotila aj policajtov, ktorí došli autom rovno pred foodtruck medzi ľudí, a rozčuľujem sa nad tým pravidelne. Totiž nejde len o to, že niekto tam zastane. Ide o to, že títo ľudia dostanú privilégiá a ani im nenapadne, že by mali byť na seba o to prísnejší.
Ak máte špeciálne povolenia, mali by ste ich mať na neobyčajné situácie. Povolenie pre policajtov zastaviť, kde treba, nie je vtedy, keď majú obednú pauzu a môžu auto normálne zaparkovať. Je určené na situácie, aby mohli zasiahnuť. Povolenie pre pána z Generálnej prokuratúry podľa mňa nemá dôvod žiadny, ale predpokladajme, že by sa potreboval urýchlene s desiatimi obálkami dostať za Marošom Žilinkom, pretože od toho závisí čísi život.
Povolenie nie je pas na hulvátske buranské správanie. A kým úradníci, zamestnanci štátu, poslanci či ministri nebudú rozumieť slovu SLUŽBA, ťažko sa niekam posunieme. S privilégiami má ísť ruka v ruke zodpovednosť. Navyše neexistuje väčšia drzosť ako blokovanie verejného priestoru. Priestoru pre všetkých.
Toto celé už vo mne vždy zaklincuje len to, keď vidím ministrov, ako idú 180 cez mesto na húkačkách. Naposledy som išla po diaľnici do Markízy v nedeľu predobedom a do relácie môjho muža išiel Igor Matovič.
Desať minút pred reláciou v nedeľu, po tom, ako už nebol minister financií, upaľoval šialenou rýchlosťou. V tuneli Sitina ma jeho šofér kvalitne vyblikal a trielil ďalej. S meškajúcim exministrom. O koľko väčší kontrast je, že ma pred pár mesiacmi pustila na priechode limuzína s prezidentkou Čaputovou?
Popri tom neustále dokola počúvame nápady, ako treba znižovať poslancom a ministrom platy, ktoré sú už beztak trhovo veľmi nízke. Ako môže minister zodpovedný za miliardy eur zarábať menej ako priemerný manažér v banke?
Stačilo by namiesto znižovania platov zvyšovať nároky na politikov – formálne aj morálne. Stačilo by, aby bola hanba vyťahovať na chodcov na chodníku kartičku Generálnej prokuratúry. Nestačí si užívať auto a výnimky. S tým si človek rešpekt od nikoho ešte nezískal.
Vojna a nenávisť ako hlavná téma volieb
Nedávno som sa ocitla za jedným stolom s veľmi talentovaným človekom. Aj mi to mohlo docvaknúť, ale nedocvaklo. To, že má niekto talent, ešte neznamená, že je v spoločenských veciach zorientovaný.
Nemám vo zvyku debatovať po večeroch s ľuďmi na párty o vojne na Ukrajine a slovenskej politike. Dokonca by som povedala, že pre vlastné bezpečie a dobrú náladu sa polarizujúcim témam vyslovene vyhýbam. Lenže tu som prišla už do rozbehnutej diskusie, do ktorej som sa rozhodla nezapájať. Také tradičné nechodím voliť, veď načo. Je to zmanipulované.
Sama na sebe som si otestovala, že kým ľudia debatujú o politike, štandardne ma to nejako nevzrušuje. Ako novinárka som obrnená, politiku nevnímam osobne ani emotívne. Síce ma reči o tom, že voľby nemajú zmysel, vždy rozosmejú, ale ignorujem ich. Každé jedny voľby na Slovensku ukážu, že v rukách to má volič. Neviem, aký iný dôkaz by občania ešte chceli, ako nečakané porážky a víťazstvá každé štyri roky.
Ale späť k nášmu večeru. Politika ma necháva chladnou, ale zistila som zásadnú vec – pokiaľ ide o dezinformácie o vojne na Ukrajine, explodujem. Tento človek totiž najprv začal blúzniť o tom, že mu pred štyrmi rokmi prišiel povolávací rozkaz, že je vo vojenských zálohách a kedykoľvek ho môžu povolať do vojny.
„To sa nikdy nestalo,“ hovorím mu ešte pokojne. Presviedčal ma, že stalo. Nakoniec z neho vyletelo, že ten údajný povolávací rozkaz spred štyroch rokov nemá, pretože si poštu neprevzal. Inými slovami – nič také sa nestalo.
Pokračoval tým, že Ukrajinci si za vojnu môžu sami. Ja rozumiem, že pre niekoho to môže byť diskusia pri stole, ale ja si vždy predstavím milióny ľudí na úteku a desiatky tisíc mŕtvych. Mám pred sebou tragédiu v Buči, zviazaných a popravených civilistov, mŕtve deti. Tu pre mňa neexistuje žiadna neutralita ani málo emócií.
Debata pokračovala vyhlásením, že celá dnešná vojna na Ukrajine sa stala preto, že prezident Porošenko v roku 2014 zbombardoval východ vlastnej krajiny a Rusi museli prísť Ukrajincom na Donbase na pomoc.
Človek by aj debatoval, ale pokiaľ nie sú zhody na základných faktoch, ako túto debatu viesť? Premýšľala som nad touto konverzáciou ešte niekoľko dní. To, čo majú títo ľudia spoločné, je strach. A ak sa tu teraz začne kampaň, kde budú politici Smeru burcovať ľudí, že Slovensko pôjde do vojny a bude mobilizácia, pán Boh nás ochraňuj.
Veľa Slovákov je totiž strachom paralyzovaných a dezorientovaných. Mýlia si fakty a dojmy, často si vymýšľajú príbehy a presviedčajú vás o veciach, ktoré sa nikdy nestali. Obávam sa, že ak bude naozaj hlavná téma kampane strach z vojny, budeme sa čudovať, čo sa z ľudí všetko vyplaví.
Ja som túto debatu veľmi nezvládla. Zvýšeným hlasom som ju ukončila so slovami, že ak budeme pokračovať, budem musieť odísť. Nakoniec spoludiskutujúci kapituloval a šiel na balkón fajčiť cigaretu. Nie je to asi najlepší plán – hulákať na seba a nenájsť žiadnu spoločnú reč. Najbližšie mesiace preto budem musieť nájsť spôsob, ako s podobnými ľuďmi nájsť aspoň nejakú spoločnú reč. Vyjadriť pochopenie pre ich strach.
Ak to prenecháme len politickej kampani, môžeme sa 1. októbra zobudiť do veľmi nemilej krajiny. Smer začal už teraz hovoriť, že na Slovensku hrozí mobilizácia a že tieto voľby budú o živote a smrti. Hovorí, že tieto voľby rozhodnú o tom, či pôjde Slovensko do vojny.
Najbližšie mesiace bude veľká úloha nás všetkých nenechať sa zatiahnuť do nenávisti a lží. A tých, čo sa naozaj boja, v tom nesmieme nechať samých.
Dobrá správa týždňa: Rómske deti vyhrali
Píšem síce rómske deti, no v skutočnosti sú to dnes už dospelí muži. V roku 2009 denník SME zverejnil videá, ako desať košických policajtov bije malé rómske deti na policajnej stanici. Pustili na ne psy bez košíkov, bili ich, ponižovali a nútili ich nahých fackovať sa. Keby ste sa pýtali, ako je možné, že je to na videu, policajti si to nakrútili celé sami na svoje telefóny a ešte to rozposielali svojim kamarátom ako náramnú zábavu.
Rómski chlapci sa za 13 rokov nedočkali spravodlivosti na slovenských súdoch. Sudca totiž nahrávku z mobilu nepripustil ako dôkaz – vraj bola získaná nezákonne. Máme na to už precedensy, mnohí sudcovia nad tým len krútili hlavou, no dopadlo to ako vždy na Slovensku – Rómovia sa prosto nedomôžu spravodlivosti na žiadnom súde.
Rovnako ako v prípade razie v Moldave nad Bodvou musel zakročiť až Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Rozhodol, že to bolo mučenie, týranie a nedôstojné zaobchádzanie, a jednohlasne uznal deťom aj odškodné – každý dostane 20-tisíc eur.
Rómom z Moldavy nad Bodvou sa už štát ospravedlnil – prostredníctvom ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej. Počkáme si na to, kým sa minister vnútra oficiálne ospravedlní aj týmto chlapcom.
Dobrá správa je to síce tak trocha cez slzy, no predsa. Ak by ste chceli podrobnejšie vedieť niečo o tejto téme, venovala som tomu celý jeden diel v mojom podcaste Odsúdení na neúspech. Siedmy diel je o spravodlivosti a spomínam tam aj práve prípad detí z Košíc, ktoré policajti fackali a ponižovali.
Článok týždňa: Deti sa vyrovnávajú s dedičstvom rodičov
Bruno Stefanini bol excentrický zberateľ umenia. Zomrel v decembri roku 2018 a mal 94 rokov. Stefanini vlastnil aj veľmi veľa nehnuteľností a bol povestný tým, že sa o ne a ich nájomcov vôbec nestaral. Švajčiar má vo svojej masívnej zbierke viac ako stotisíc diel, z toho asi šesťtisíc obrazov.
Keď Švajčiar Stefanini zomrel, jeho dedičstvo začala spravovať jeho dcéra Bettina Stefanini a rozhodla sa urobiť vážny krok – nariadila nezávislú komisiu, ktorá má preveriť pôvod celej zbierky a zistiť, či niektoré kúsky vzácneho umenia v zbierke jej otca nepochádzajú od nacistov, ktorí tieto diela zabavili Židom počas druhej svetovej vojny. Predbežne to vyzerá tak, že z 93 diel, pri ktorých vzniklo toto podozrenie, šesť naozaj pochádzalo z rabovania nacistov.
Prečítajte si článok The New York Times o Brunovi Stefaninim a jeho dcére Bettine. Je zaujímavé čítať, ako rôzne sa môžu dve generácie pozerať na tú istú zbierku.
Podcast týždňa: Sexuálne útoky na univerzite
Pedagogická fakulta na Masarykovej univerzite v Brne má veľký problém. Ich dvaja vyučujúci masívne obťažovali študentky, a hoci o tom univerzita aj fakulta vedeli, urobili len pramálo krokov. Až po medializácii českým Seznamom postavili učiteľov mimo služby a začali vážne riešiť podozrenia.
Od zverejnenia článkov už univerzita postavila mimo tretieho učiteľa telesnej výchovy. Viac ako desať študentiek opísalo nechcený sex na výcvikových kurzoch, ale aj obchytkávanie pri skúškach.
Tento šialený príbeh otvára dôležitú diskusiu o obťažovaní študentiek na školách. Detaily porozprával reportér Seznam správ Tomáš Svoboda kolegyni Lenke Kabrhelovej v podcaste 5:59.
Video týždňa: Sexuálne násilie
S advokátom Matúšom Kanisom sa pracovne poznám už dlho. Každý jeden náš rozhovor je ťažko depresívny. Zastupuje totiž ženy, ktoré zažili sexuálne alebo domáce násilie, a jeho zážitky s políciou, prokuratúrou a súdmi sú často šialené.
Tento týždeň sme sa bližšie pozreli na novelu Trestného zákonníka. Konkrétne na to, že súčasný minister Karas sa rozhodol nezmeniť formuláciu o znásilnení. Tá dnes hovorí, že žena musí klásť aktívny odpor, pričom vedecké výskumy a odborníci hovoria, že väčšina žien odpor nekladie – buď zo strachu o život, alebo preto, že zamrzne.
Matúš Kanis v našom rozhovore opisuje svoje skúsenosti v prípadoch, kde zastupuje tieto obete. Hovorí o tom, ako sa k nim s klientkami správajú prokurátori, vyšetrovateľky, ale aj sudcovia a sudkyne.
Ak budete nabudúce od politikov počuť, že chcú chrániť slovenské ženy, spomeňte si na tento rozhovor a nedajte sa oklamať. Pravda je, že sme sa roky v tejto téme nepohli a pred sexuálnym zneužívaním nevieme ochrániť ani len deti.
Hudobná bodka: Lizzo
Speváčka, skladateľka, flautistka Lizzo tento týždeň dostala Grammy a vo svojej ďakovnej reči bola kúzelná. Poďakovala sa Princovi, ktorý s ňou pred smrťou spolupracoval, ale hovorila aj o pozitivite, Beyoncé a tak celkovo – ide z nej neuveriteľná energia. Jej Tiny desk concert pre NPR je moja tohtotýždňová hudobná bodka na záver.
Toto bolo štyridsiate druhé vydanie newslettera ZKH píše. Ďakujem, že nás čítate.
