Autor pôsobí na Fakulte managementu UK a v Inštitúte zamestnanosti
Schválený zákon o pomoci v hmotnej núdzi znižuje istotu poberateľov dávok, aký príjem budú mať, keď sa zamestnajú. Zrušením osobitného aj aktivačného príspevku mizne jediná istota štátnej podpory.
Pomoc v hmotnej núdzi by mala ľuďom pomáhať a najmä, ľudia musia mať istotu, že naozaj príde. Doterajšie nastavenie malo svoje nedostatky, dávalo však istotu, že ak sa poberateľ dávok zamestná, dostane danú pomoc. Túto istotu (stále) dáva osobitný príspevok – dlhodobo nezamestnaný poberateľ dávok vie, že ho dostane počas prvých mesiacov zamestnania. Vie, že aj keby mu zamestnávateľ neplatil alebo by vznikol iný problém, štátna podpora príde. Zároveň má (stále) nárok na aktivačný príspevok.
Minister práce túto istotu ruší a nahrádza prísľubom lepšej politiky trhu práce. Teda, nebude istota – štát musí po splnení podmienok niečo urobiť, ale možnosť – štát môže (ak bude chcieť).
Posledných desať rokov, počas spravovania Smerom a Sme rodina na ministerstve práce, štát postupne nahrádza obligatórne nástroje fakultatívnymi – už nemusí, ale môže (ak bude chcieť). Už ani jednoduchý príspevok na dochádzku za pár eur úrad práce nemusí dať, keď nechce.
Dôsledky vidno napríklad pri príspevku na absolventskú prax. Najprv ho rezort práce nedával iba Rómom, potom roky vôbec nikomu (a posledné tri mesiace zase začal fungovať).
Vidno to aj pri komunitných centrách, terénnej sociálnej práci, terénnej zdravotnej službe a vlastne celej aktívnej politike trhu práce. Niekedy funguje, ale často nie – napríklad, keď sa nestihnú podpísať nejaké papiere alebo vypísať tlačivá, celý nástroj na celom Slovensku prestane na pár mesiacov fungovať.
