Autorka je režisérka
Každý autor, ktorý má ambíciu vytvárať umelecké dielo, sa v istej životnej fáze nevyhnutne musí vzdať potreby stať sa jeho vykladačom. To sa nevzťahuje na rozprávanie obligátnych veselých príhod z nakrúcania (je ich minimum a väčšina z nich sa vôbec nestala), prípadne výkladu vzniku filmu, čiže procesu tvorby. Interpretácia diela však už nie je v jeho kompetencii, a to ani v prípade, ak sa mu výklady a hodnotenia ostatných vôbec nepáčia.
Kritik aj divák môže vysloviť a napísať čokoľvek, môže byť pri tom zaujatý, môže dielo pochváliť, nesúhlasiť s ním a dokonca mu môže aj nerozumieť. To je normálne. Autor si môže výstupy buď prečítať, alebo aj neprečítať, môže cítiť satisfakciu, alebo ho môžu skormútiť, to je normálne.
A potom je tu čudná zóna interpretácie, ktorú dôverne poznáme z histórie a to je ideologická rovina.
V päťdesiatych rokoch sa patrilo, aby boli diela spracúvajúce SNP jednoznačné, aby sa vyhýbali vojnovým zločinom páchaným partizánskymi jednotkami, napríklad sadistickému mučeniu rožňavského biskupa Bubniča štyrmi namol ožratými partizánmi vo vínnej pivnici alebo vyvraždeniu 187 karpatských Nemcov v Sklenom, ktorí si najprv museli vlastnými lopatami vykopať hrob, potom sa doň postaviť, telo na telo, aby boli vzápätí skosení guľometnou paľbou.
Takéto veci si nechceli pripomínať a mysleli si, že ak si ich nebudeme pamätať, časom sa z dejín úplne vytratia.
