Autor je teológ a publicista
Čo sme si pred piatimi rokmi mysleli, čo sme cítili a čo očakávali, keď sme sa 26. februára ráno dozvedeli, že v malom rodinnom dome vo Veľkej Mači zavraždilo nájomné komando Jána Kuciaka a jeho priateľku Martinu Kušnírovú?
Zavraždili dvoch mladých ľudí, ktorí nezomreli ani rukou Narcos kdesi v mexickej púšti, ale po streľbe nájomného vraha zo Slovenska, akoby sa odrazu vrátili 90. roky, keď si vtedajšie gangy strieľali svojich pešiakov a svojich bosov. Je to tak dávno, že jeden z nich sa dnes už chystá na slobodu.
Čo sme si mysleli, keď sa ukázalo, že na miesto vraždy prišli dnes už takmer usvedčení kajúcnici? Aké nemotorné slovo s takmer pozitívnym významom, ktoré stredovek používal na ľudí odchádzajúcich na púte a modliacich sa o odpustenie. Teraz označuje ľudí z ich systému, z Ficovej a Kaliňákovej polície.
A odrazu sme boli späť v Juareze, v krajine zaostalého sveta narkomafie, polície, ktorá prináša peniaze na stôl, a okolo stáli postavy z prostredia, ktoré túto vraždu vymyslelo a zrealizovalo, hypnotizované vlastným zlyhaním a predstavou, že atentát je koncom ich politiky a koncom ich kariéry, že už nikdy nebudú na úrade vlády Majky v postavení vyššieho štátneho radcu, už žiadne výlety na anglický futbal štátnym lietadlom, že celý zmysel života sa im zrútil, hodinky, loďky, mladé čakateľky na prokuratúru a na Merkelovú.
A my sme odrazu pochopili, že nikto nie je nezraniteľný, že nie najsilnejší sa majú báť, ale tí, ktorí sa narodili s odvahou a chuťou bojovať s tým, čo tento svet predstavoval.
Očistíme sa sami?
A vzniklo hnutie a Fico tvrdil, že obeťou vraždy je on, že išli po ňom, ukazoval mačacie hlavy na Námestí slobody, v Cvernovke robila polícia prehliadku, hľadala Molotovove koktaily a politický komisár Blaha s názormi NKVD spolu s Ficom blúznil o prevrate. Lebo všetci chápali, že vražda novinára nie je pre svoje spoločenské následky rovnakou tragédiou ako vražda pre peniaze alebo zo žiarlivosti. Síce ich spája dramatická podstata, ale nemajú rovnaký vplyv na náš vzťah k politike a verejnému životu.
A vždy, keď sa stane niečo takéto, objaví sa názor, že sa „morálne spamätáme“, že sa zmeníme, že to už „nikdy nedopustíme“ a „nesmie sa to zopakovať“. Cítime vtedy, na pár dní, morálnu prevahu, dokonca je príjemné morálne sa rozhorčiť a žiadať prísne tresty a očistu spoločnosti a polície a justície.
