Maľovať čertov po múroch pred (veľmi pravdepodobne) 30. septembrom sa nechce. Je však čoraz zrejmejšie, že vysokú daň z anarchie, ktorá sa po odvolaní vlády stupňuje v špirále, bude – s celým štátom – platiť aj prezidentka. A nedá sa povedať, že bez vlastného pričinenia.
Celkom prirodzená obrana, že s bezvládím, chaosom a nezodpovednosťou takého rozsahu, aké sa dejú v NR SR, nemohla rátať žiadna hlava, teda ani štátna, má slabé nohy. Totiž pri takej zostave parlamentných lídrov, aká je, musela byť pripravená aj na najkrajnejšie scenáre. Predovšetkým trvať na tom, že poverená vláda nesmie „svietiť a kúriť“ dlhšie než nejaké jednotky týždňov.
Prezidentka sa však dobrovoľne (či na hlúpu radu) zriekla biča, ktorý na vládu v demisii dostala do ruky. Ako bežal január, množili sa indície, že ten bič – čiže, samozrejme, úradnícka vláda – ani neexistuje. Alebo presnejšie, nevyslala jedinú indíciu, ktorá by našepkala Matovičovi, Kollárovi, Krajniakovi a spol., že ich obava z „progresívnej vlády Čaputovej“ má reálne opodstatnenie.
