Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Zavolal mi v sobotu skoro ráno. Neslušné, povedala som si. Potom mi napadlo, že tam, kde žije, je o dve hodiny viac.
„Teta, zdravstvuj, to som ja, Max. Pamätáte si ma?“
„Privet,“ poviem neutrálne a získavam čas. „Sekundočku...“
Pátram v pamäti. Je tam pár Maxov.
Kolega novinár Max z Piatigorska už nežije. Nabúral opitý na dlhej ceste z Kaukazu do Moskvy. Niekde pri Rostove na Done mu napadlo otvoriť igristoje, ruské šampanské. Rozprával mi to jeho spolujazdec Voloďa, s ktorým si píšeme k Novému roku.
Tento rok prvýkrát nič neprišlo. Max sa vraj zľakol zátky, ktorá Voloďovi nešťastne vyletela z fľašky a strelila ho do spánku. Strhol volant a už boli v priekope. Fľaša, ktorú nestihol vypiť, mu zlomila väz.
Max bol slávny a v ruských novinách o ňom vyšla smútočná noticka. Vojnový spravodajca, hrdina, mal nehodu.... O šampuse ani slovo. Takže tento Max to nie je.
Ďalší Max je z Petrohradu. Skvelý publicista, komentátor a politológ a pretože ním chcel zostať aspoň v pamäti čitateľov, vlani odišiel do predčasného dôchodku. Hlas v telefóne je mladší.
„Naposledy sme sa videli u nás doma. V Moskve. Je to vyše dvadsať rokov. Otca ste poznali, teta.“
Došlo mi, že žiadny z mojich známych Maxov by mi nikdy nehovoril „teta“. Bude to nejaký potomok kamaráta. Asi volá, kedy má otec pohreb.
„Voroncov, otec vedel trochu po česky...“
Tí, čo boli pri perestrojke a vedeli sa otáčať
Voroncovovci boli prominentní sovietski novinári, ktorí svoje najlepšie roky zažili v socialistickom Československu v časopise Otázky mieru a socializmu. Vraj sa práve tam zrodila perestrojka, glasnosť a celé to slobodné Rusko. Prisudzovali si za to obrovské zásluhy. Preto si zaslúžia bezstarostný život, domnievali sa.
