Autorka je režisérka
Vojna na východ od nás trvá už rok. Vraj je to ich vojna, nie naša.
Táto vojna sa nás však týka od prvého okamihu, keď prvý ruský vojak prekročil ukrajinské hranice. Je aj naša, kladie nám otázky, nastoľuje morálne voľby, nanovo nás definuje. Každého z nás.
„Sedeli sme v zákopoch. Všade blato a dym z výbuchov. Sychravo. Všetci špinaví, uzimení. Nekonečné čakanie. Niekto vydával príkazy. Potom ktosi kričal. Bolo to zvláštne desivé, plné hrôzy a úzkosti, a my sme sa s kamarátmi pozreli na seba, boli sme tam traja z našej triedy, že veď to nie je skutočné, toto nie je naozaj. Večer sa to skončí, slnko zapadne a my pôjdeme domov,“ povedal osemnásťročný chlapec o svojich zážitkoch z nakrúcania adaptácie Remarquovho románu Na západe nič nové.
A potom pokračoval: „A teraz pozerám na zábery z Ukrajiny, vidím vojakov na fronte a viem úplne precítiť, čo zažívajú. Tú bezútešnosť. Ten strach. Tú beznádej. Áno, Ukrajinci bojujú za svoju vlasť. Ale za čo bojujú Rusi? Sú tam v tých strašných zákopoch, sto rokov po prvej svetovej vojne, a nezmenilo sa takmer nič. Tá hrôza, bolesť a smrť sú rovnaké. Ešte aj tie onuce.“
Onuce
Videli na ich nohách onuce.
Skupina ôsmich slovenských forenzných expertov a policajných špecialistov kráčala v rade. Nohy kládli do stôp kolegu pred sebou. Šli čerstvo odmínovaným chodníkom na ukrajinskom území, nie ďaleko od bieloruských hraníc, kde bola ešte pred pár dňami ruská armáda.
Boli súčasťou medzinárodnej pomoci na dokumentáciu vojnových zločinov. Videli rozstrieľané osobné autá v Buči, v ktorých ešte zostali zakrvavené hračky a dlhé ženské vlasy. Hovorili s Ukrajinkami, ktoré znásilnili ruskí vojaci. Stretli sa s veliteľom hasičskej stanice, ktorý v jedinom okamihu prišiel po delostreleckom útoku o novú budovu stanice vedľa súkromnej pôrodnice, kam zvážali zranených z okolia. A videli aj telá ruských vojakov, ktorí zomreli v prvých dňoch vojny.
