Spájanie strán a ľudí, ktorým z nedostatku špecifickejších výrazov budeme hovoriť demokratické(í), beží veľmi nepresvedčivo. Nejaký útvar typu strany (nie koalície) napokon vznikne, ale otvorenosť – dvere, okná – dejov funguje ako mlynček na dôveru. A ešte aj tam, kde proces dôveryhodný je, mu nasadzuje somárske uši neláska tvorcov mienky.
Unikanie informácií je slovenská klasika. Kritickejšie než miešanie pravdy s hoaxmi a želaniami je, že úniky zužujú možnosti kompromisu. Ak totiž urobíte publicitu informácii, že toho či onoho nemôžete cítiť, a napokon ustúpite (lebo inak sa sami vytesníte), tak v lepšom prípade budete táraj, ktorého slovo nič neváži, a v horšom bezcharakterný karierista, ktorý sa nakoniec spojí aj s čertom, len aby zostal pri koryte.
Dva príklady. Mimo sú tí demokrati, ktorí si „neželajú Dzurindu“, pričom argumentujú ciframi dôvery z Focusu a AKO. Dzurinda líder byť nemusí (ani sa netlačí), aj z ikstého miesta na kandidátke – čo sú dve neporovnateľné situácie – však symbolizuje skúsenosť, úspech (tiger tatranský!) a správnu civilizačnú orientáciu. A pozor.
