Autor je sociológ, člen iniciatívy Svet medzi riadkami
Už je to rok, odkedy Rusko začalo s vojnou na Ukrajine, ozýva sa v týchto dňoch éterom. V skutočnosti je však toto vnímanie ruskej vojny arbitrárne a zjednodušujúce.
Dátum 24. február 2022 sa síce celkom iste ocitne v učebniciach dejepisu, tie majú rady presné dátumy, presne merateľné začiatky a konce. V skutočnosti to však môže byť tak rok, ako aj deväť rokov, alebo hoci niekoľko sto rokov.
Čo nám teda ukázal uplynulý rok? Ukázalo sa, že bližšie k vysvetleniu – nie ospravedlneniu – dnešných reálií je pohľad do minulosti. Dokáže vysvetliť aj dianie za deväť posledných rokov, aj počas tohto, ktorý sa práve končí. Naopak to však neplatí – bez porozumenia dlhšiemu obdobiu neporozumieme poslednému roku ani desaťročiu.
Domnelá modernosť
Odkedy sa Rusko rozhodlo preradiť na turboimperiálnu rýchlosť vlastnú 19. storočiu, otvorene, aj keď nepomenovane, sa prihlásiť k ruskému fašizmu, pokúsiť sa prekopať svetovú politiku globalizovanej éry do formátu, ktorý mu konvenuje, ukázať svetu, že nie je žiadnou regionálnou mocnosťou, sa ukázalo mnohé. Najmä to, že staré vzorce a spôsoby nepustia. A to nielen v Rusku, ale ani u nás.
Napriek dojmu modernosti, ktorý stojí na fakte, že žijeme v globalizovanom svete plnom technológií, Rusko predovšetkým siahlo po ošúchaných, no osvedčených vzorcoch.
Mení sa kontext, mení sa aréna, vzorce správania a konania zostávajú. To skôr my na Západe máme tendenciu to tak trochu programovo prehliadať. A za ruskými rozhodnutiami radšej hľadáme nám známe myšlienkové postupy, než aby sme si priznali, že Rusi hrajú na inej šachovnici, podľa iných pravidiel a s inými cieľmi.
