Autorka je režisérka
Táto chalupa, ukázala som na dom konča ulice v skanzene pri Martine a niektorí v štábe súhlasne prikývli, jasné, tento je najlepší, aj Jakubiskovi sa páčil, nakrúcal tu Perinbabu. Ja som v nej nakrútila úvodné obrazy filmu Slúžka.
Moje Vianoce, to bola Perinbaba, jednoznačne a definitívne, a veľa iných večerov boli jeho filmy, čudesné a iné a ak sme my, noví režiséri, čo sme prišli po ňom, boli tiež niečím iní, bolo to azda spôsobené vplyvom jeho filmov na nás.
Pretrvávala v nás snaha vyrovnať sa jeho legende a genialite, ktorou bol nepochybne obdarený v mladosti, alebo, naopak, urputný nesúhlas, či dokonca výsmech iluzívnosti jeho sveta, ale to druhé bola skôr póza. Je možné vyhraniť sa voči rozprávkovosti?
Jeho filmy boli manifestom tvorivej bezbrehosti a dôkazom, že film nevzniká na pľaci, vzniká ustavične, dokončený je až v kinosále. Jakubiskove postavy hovoria iné slová, než vyslovujú pery, často vravia práve vtedy, keď sú ku kamere obrátené chrbtom, dôkaz toho, že film prepisoval aj v strižni, aj počas zvukovej postprodukcie. Preto je v každom svojom filme podpísaný aj ako scenárista.
Chápem ho. Ani ja neviem nakrútiť niečo, čo som nenapísala.
Nevedno, kedy presne uveril, že aby ho neopustilo filmové šťastie, musí mať talizman. Niektorí režiséri majú podobný pocit v súvislosti s bielym šálom, postaveným golierom na košeli alebo spratým tričkom z festivalu, kde kedysi dostali cenu. Ja som napríklad dlho verila na katolícku omšu pred prvým dňom nakrúcania, ale už ma to prešlo. On nosil klobúk.
