V januári sa stala tragická a brutálna vražda. V Michalovciach prvého januára 18-ročný mladý muž zavraždil bývalú zdravotnú sestru Eriku. Dobodal ju po tom, ako si vyberala peniaze z bankomatu. Peniaze jej nakoniec po vražde aj ukradol.
Vďaka Korzáru sme tento týždeň mali možnosť opäť nazrieť do mysle polície. V Michalovciach totiž na zastupiteľstve vystúpil náčelník mestskej polície Dušan Šanta. Potvrdil, že polícia robí všetko, čo má, a dodal neuveriteľnú vetu, za ktorú by v civilizovanej krajine zrejme rovno odovzdal abdikáciu. Podľa náčelníka Šantu má v prvom rade za bezpečnosť zodpovedať každý človek sám.
„Aj v tomto prípade musíme konštatovať, že poškodená mala byť obozretnejšia a z osvetlenej zóny nemala odbočiť s cudzou osobou v poloprázdnom meste do vedľajšej ulice,“ dodal. Sánka dolu, šéfe.
Tak teda poďme po poriadku – okrem toho, že od pána Šantu je to k rodine obete naozaj necitlivé až grobianske, pristavme sa aj pritom, že polícia pravidelne zvaľuje zodpovednosť na obete. Pravidelne to robí najmä pri ženách. Ako sa majú pohybovať, kde majú a nemajú chodiť samy. Či vyprovokovali násilníka, aby ich vyfackal. Čo mali oblečené, keď ich niekto znásilnil.
Podľa britského výskumu tieto mýty a victim blaming ovplyvňujú policajtov natoľko, že majú zásadný vplyv na nestíhanie páchateľov napríklad znásilnenia. Okrem iného zistili, že v manažmente polície prevládal pocit policajtov, že systém je zahltený vymyslenými obvineniami žien.
Náčelník Šanta vlastne povedal všetkým Michalovčanom a Michalovčankám, že sa majú báť na uliciach vlastného mesta. Že ak idete niekam skoro ráno, môže vás niekto zavraždiť a dopichať, pretože ste nemali odbočiť na konkrétnu ulicu.
Rada by som náčelníkovi Šantovi povedala, že ženy už dnes na Slovensku žijú tak, že sa mnohým miestam vyhýbajú. Množstvo výskumov opisuje, že sa vyhýbajú neosvetleným častiam miest, parkom a radšej prejdú dvojnásobnú vzdialenosť, ale bezpečnejšími osvetlenejšími ulicami. Sú mestá, ktoré preto pracujú na tom, aby riadne osvetlili ulice, strihali kríky a robili ulice prijateľnejšie aj pre ženy a deti.
Nie som si istá, či náčelník Šanta rozumie úlohe polície – tá nemá obviňovať slušných a normálnych obyvateľov z toho, že si za vraždu môžu sami, lebo odbočili ráno na poloprázdnu ulicu. Páchateľ navyše podľa polície prenasledoval na tom istom mieste, no skôr, aj inú ženu. V meste má polícia kamery, iste si to mohla všimnúť.
Že sa stanú tragédie, tomu sa zabrániť nedá. Aj v najbezpečnejších krajinách sveta sa páchajú vraždy. Rozdiel medzi civilizovanými krajinami a džamahíriami je však v tom, ako reagujú ľudia vo verejnej službe. Či sa z tragédií poučia a zmenia svoje fungovanie, alebo budú trieskať nezmysly o obetiach.
Michalovskí policajti to, bohužiaľ, tento týždeň dali na džamahíriu. Erikinej rodine sa aspoň v mene slušných ľudí za výroky náčelníka Šantu ospravedlňujem.
Neveríme nikomu
Tento týždeň som počúvala diskusiu Moniky Tódovej o tom, ako zachrániť demokraciu. Sociológ Michal Vašečka v nej hovoril o nových dátach – v strednej a východnej Európe najmenej dôverujeme ľuďom. Sedemdesiatpäť percent ľudí nedôveruje ostatným. Niet sa čo čudovať, že pri každej príležitosti v potravinách, na ulici, v nemocnici alebo kdekoľvek inde po sebe hulákame a agresívne vrieskame.
Minule som počula historku, ako sa malý chlapec stratil. A keďže mu rodičia zakázali rozprávať sa s cudzími ľuďmi, nikoho neoslovil, aby mu pomohol. Vlastne už odmalička učíme deti, že ľuďom netreba veriť a na uliciach číha smrť. Už menej deti pripravujeme na to, že násilie a ohrozenie ich najčastejšie čaká od niekoho, koho poznajú.
V krajine, kde nikto neverí nikomu, tu máme však paradox. Podľa eurobarometra veríme viac susede ako vedcom. Táto úchylka na anecdotal evidence je u nás tiež jedna z najvyšších v EÚ. Preto sme radšej verili známemu, ktorý tvrdil, že Majka z dediny zomrela na očkovanie. Preto sme na Slovensku masívne ignorovali fakty a čísla a mnohí ľudia sú poblúznení dodnes.
Napadá mi k tomu jediné - skúste začať od seba. Ja už niekoľko mesiacov praktizujem láskavosť k cudzím ľuďom. Znamená to, že ak sa mi na ulici aj stane akákoľvek problematická situácia, prichádzam do situácie milo a pokojne, zväčša s úsmevom.
Naposledy sa mi to osvedčilo aj na zhromaždení Za slušné Slovensko na námestí SNP. V deň piateho výročia vraždy Jána Kuciaka som stála bokom so šéfredaktorom Respektu Erikom Taberym. Starší pán asi dva metre od nás začal kričať a hulákať – niečo o ukrajinských fašistoch.
Prišla som k nemu a chytila ho za rameno. Usmiala sa a poprosila ho, že by som chcela počúvať, čo hovoria, a keď kričí, tak nepočujem. Pán očakával, že niekto príde a bude na neho kričať späť a bol pripravený sa pohádať. Lenže nemal s kým.
Potichu znova opakoval, že Ukrajinci sú fašisti a ja som mu znova s úsmevom povedala, že by som chcela len počúvať, to je všetko. A bolo ticho.
Nemusíme sa na všetkom zhodnúť. Ale všetkým sa nám tu bude žiť lepšie vtedy, ak sa prestavíme a na prvú budeme ľuďom skôr dôverovať. Veriť, že ľudia sú skôr dobrí, než zlí. Že lekárka na pohotovosti nás nenecháva čakať preto, že chce pacientov nechať v čakárni bez pomoci zomrieť. Dôvera, že ľudia okolo nás robia najlepšie, ako vedia. Aj tak zachránime demokraciu, hoci sa to nezdá.
Dobrá správa týždňa: Jason Arday
Autista Jason Arday nevedel do osemnástich rokov čítať ani písať. Do jedenástich vôbec nerozprával. Dnes má 37 rokov a stal sa najmladším černochom, ktorý je profesorom na Cambridgeskej univerzite.
Jeho príbeh je tohtotýždňová dobrá správa. Ukazuje nám, že aj keď by sa mnohým ľuďom zdali niektorí ľudia na odpis, ak dostanú správne vzdelanie, pozornosť a stimuláciu, dokážu oveľa viac. Na Slovensku, kde nevieme zabezpečiť asistentov ani deťom na vozíku či s cukrovkou, by to mohlo byť inšpiráciou. Aj autista, ktorý do dospelosti nečíta a nepíše, má šancu na neobyčajné veci.
Podcast týždňa: Gabor Maté
V týždňoch, keď nestíham počúvať podcasty tak, ako by som si želala, mám aspoň uložené tipy, čo si vypočujem cez víkend. Tento týždeň mám na zozname psychiatra Gabora Matého, ktorý sa špecializuje na traumu. Sám jednu prežil, keď prežil holokaust ako malé dieťa.
V tejto epizóde hovorí o tom, ako byť autentický a prečo vôbec.
Video týždňa: Debata o spravodlivosti
Pri spomienke na piate výročie vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sme zorganizovali diskusiu o spravodlivosti. Nie každý má rád právnické debaty, no ja sa o práve rozprávam rada. Obzvlášť s celkom exkluzívnou zostavou, v ktorej sedel predseda Špecializovaného trestného súdu Ján Hrubala, exministerka spravodlivosti Mária Kolíková a členka Súdnej rady a advokátka Eva Mišíková.
Vypočujte si, ako je na tom Slovensko v oblasti spravodlivosti päť rokov po vražde.
Hudobná bodka: Lucky Daye a Yebba
Tento týždeň mi youtube sám pustil song How much can a heart take. Spieva v ňom skvelá Yebba, ktorá s ľahkosťou dokáže podávať neuveriteľné výkony, ako keby sa nič nedialo a ona si práve odskočila trocha zaspievať. Jej duo s Lucky Daye vám dúfam zlepší piatok, na štart do pozitívneho víkendu je ich pesnička ako stvorená.
Toto bolo štyridsiate piate vydanie newslettera ZKH píše. Ďakujem, že nás čítate a počúvate.
