Autor je teológ a farár
Tak sme sa dočkali. Konečne odchádza na dôchodok. Síce nie zaslúžený, ale čert to ber, hlavne, že ide. Niektoré lúčenia sú ťažké, no toto nie je ten prípad. Zamávame z bezpečnej vzdialenosti a budeme dúfať, že už sa tak skoro neuvidíme.
Na čo aj? Aby sme sa pozreli, ako z drevenej makety strieľa po pomyselných novinároch, ako sa nemohúci plaví v svojom člne Challenger po rybníku? Aby sme sa dozvedeli, čo to znamená pussy? Počkali, ako seba a aj celý národ zosmiešni ďalšou zo svojich „viróz“? Privítali ďalších z jeho čínskych kontaktov, ktorí nám tu zainvestujú do výhodných pracovných táborov, teda vlastne príležitostí? Počkali, čo zas vymyslia zamestnanci jeho kancelárie s Putinom na obale svojho ajfónu?
Desať rokov. Desať dlhých rokov. Tak dlho to trvalo, lebo miestni si ho za prezidenta zvolili dvakrát. Na druhý raz už len veľmi tesne, ale predsa. Od niektorých svojich známych, ktorí ho volili, som počul, ako dúfali, že sa konca volebného obdobia aj tak nedožije a medzitým sa nájde niekto lepší. Naozaj, nevymýšľam si. Považovali to za jeho najväčšie pozitívum.
Namiesto toho sme všetci tŕpli, čo sa zase dozvieme v novoročnom príhovore, ako budú vyzerať fotky z letného pobytu na Vysočine, koho si zas zvolí prezident za cieľ svojich cynických výrokov. A že tých obetí bolo: od novinárov cez politikov, rôzne menšiny až po veliteľa tajných služieb.
