Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Nestačím si vyskúšať tepláky, ale aj tak ich beriem. Obchodné centrum uprostred východoukrajinského Dnipra je plné ľudí, keď zaznie siréna, dnes už piata. Dáma v skúšobnej kabínke si neochotne sťahuje šaty s veľkým výstrihom a ide k pokladnici. Ponáhľam sa za ňou s teplákmi v módnej kaki, akú nosí aj Volodymyr Zelenskyj.
Prvé prekvapenie je, že sa to odohráva v meste, kde pred mesiacom ruská raketa zasiahla obytný dom a zabila v ňom štyridsaťšesť ľudí, ktorí tiež nedbali na varovanie a neschovali sa. Lenže okrem tých, ktorí sú na Ukrajine prvýkrát, si sirény takmer nikto nevšíma. Ak by zakaždým utekali do pivnice, nezostával by im čas na život. A Ukrajinci sa zubami-nechtami držia bežného života.
Delo nie je raketa
Keď sa predsa trochu rýchlejším krokom než obvykle ponáhľam z nákupov do nášho bytu v Starokozáckej ulici 22, míňam pouličný koncert miestnej rockovej kapely. Podupávanie mladých ľudí mi pripomína, že kam nedostrelí ruské delostrelectvo, ale „len“ rakety, tam sa ľudia s každodennou hrozbou naučili žiť.
Keď potom Dnipro opustíme a zamierime do miest, kam doletia ruské delostrelecké granáty, vidíme inú atmosféru. Žiadne veselice, len prázdne ulice, zatvorené školy a obchody a plné pivnice.
