Vypočutie kandidátov na post generálneho riaditeľa SND bolo dlhé, podrobné a iste nebudeme ďaleko od pravdy, ak povieme, že aj únavné. To je však pri voľbe šéfa jednej z najdôležitejších kultúrnych inštitúcií dobrou správou.
Každý zo štyroch kandidátov mal možnosť ukázať to najlepšie zo svojho projektu, čeliť vecným otázkam členov a členiek poradného zboru aj otázkam verejnosti.
Síce im občas chýbala relevancia, nechýbal však emocionálny náboj a istá dávka škodoradosti. Netreba byť práve nadšencom roast show ani veriť, že vox populi je bezvýhradne vox dei, aby sme ocenili, čo tieto nekorektné otázky u kandidátov vyvolali.
Spomeňme, ale láskavo prehliadnime školácke skúšanie kandidátov z mien režisérov, sólistov a inscenácií, ktoré nápadne pripomenie Maroša Šefčoviča a jeho znalosti desatora. Aj tak však boli anonymné otázky verejnosti v niečom zásadnejšie ako otázky odborníkov a odborníčok.
