Chápem, že dochádzajú slušné slová pre Roberta Fica, Ľuboša Blahu a často aj pre Igora Matoviča.
Chápem, že sme dávno použili všetky slušné slová. V čase, keď sme mali pocit, že títo ľudia dosiahli svoje dno, narazili na hranice, ktoré neprekračujeme. Boli to však hranice slušných, hranice tých, čo chápali krehkosť demokracie.
Čo nám teda ostáva, keď Ficovi a jeho proputinovským „mierovým zborom“ sú tieto hranice ukradnuté? Keď sú ukradnuté aj Matovičovi, lebo potrebuje bičovať vášne, nemá iný spôsob, ako si udržať pozornosť voliča.
Chápem, že mnohí môžu mať pocit, že politická korektnosť sa predsa nevzťahuje na zlo ani na hlúposť nasledovateľov. Problém je, že verejný diškurz sa oveľa ľahšie deformuje, znečisťuje a radikalizuje, než potom následne očisťuje. Oveľa ľahšie sa dehumanizuje, než následne vracia ľudskosť do prestreliek.
Pamätám si zmätenosť, keď elitný maďarský komentátor jedného z posledných kritických a nezávislých médií v Maďarsku nazval moderátorku štátnej propagandistickej televízie "sprostá čipa" – mal pocit, že keď prehodí písmenká, bude to akceptovateľné a dokonca vtipné.
Niektorí kolegovia uznali, že prekročil hranice, ale iní to obhajovali slovami, že čo tá moderátorka predvádzala, prekračovalo všetky medze slušnosti.
Spomínaný komentátor je ostrý a bystrý, pre mnohých svojimi textami vyjadruje frustráciu tej časti Maďarska, ktorá sa musí prizerať, ako Orbánova propagandistická mašinéria postupne vymýva aj zostávajúce mozgy.
Slušná časť krajiny má vždy zviazanejšie ruky. Nakoniec to bude vždy len pár politikov, ktorí unesú na pleciach zodpovednosť za to, či sa spoločnosť úplne nezopsuje.
