Autorka je sociálna antropologička a pracuje v Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV, v.v.i
Nedávno som sa zúčastnila na bratislavskom pochode za mier – ale nestála som so značne početnejším davom pod ruskými, sovietskymi, „kotlebovskými“ a áno, aj slovenskými vlajkami. Stála som v hlúčiku ľudí pod vlajkami ukrajinskými.
Boli sme zvláštna skupinka. Transparenty v prvom rade za policajnou reťazou držali anarchisti a pankáči. Vedľa mňa stála akási ukrajinská seniorka s adolescentným vnukom. Z druhej strany boli ženy zo Znepokojených matiek.
Nechýbalo zopár roztrúsených hlúčikov bratislavských intelektuálov a intelektuálok (ktorých by nepochybne tí na opačnej strane policajného kordónu obratom poslali prinajlepšom do kaviarne) a niekoľko mladých vystresovaných Ukrajiniek.
Nechceš mier? Však počkaj!
Náladu nám zdvihla dievčina na bicykli s hlasnou hudbou z reproduktora – a nie, nezvyšovala napätie medzi skupinami stojacimi proti sebe, ako napísali v akomsi titulku v sobotňajších novinách. Skôr nám, (bez)mocnej hŕstke, posilňovala morálku ukrajinskou hymnickou Červenou kalinou vo verzii od Kiffnessa.
