Autor je bývalý poslanec NR SR, expredseda strany Spolu, pôsobí ako vedecký koordinátor Európskej siete expertov na ekonómiu vzdelávania, hosťuje na Sciences Po
V polovici 90. rokov som ako študent tlmočil prednášku britských odborníkov na marketing v cestovnom ruchu. Bol to jeden z prvých seminárov na tému ako predávať západným turistom slovenské destinácie. Z celého dňa si pamätám len vety: „Nerobte z Bratislavy druhotriednu Prahu. Tak sem nikoho neprilákate.“
Myslím na ne často, lebo vystihujú mnohé v našom verejnom a spoločenskom živote. Namiesto toho, aby sme stavali na tom, v čom sme dobrí, a dali si záležať na výsledku, napodobňujeme rôzne historické či zahraničné vzory, ale skôr formou než obsahom. A ani tá forma nám nejde.
Minulý týždeň som na akademickom podujatí zažil niekoľko desiatok vysokoškolských funkcionárov v tradičných talároch. Najextravagantnejšie kostýmy pripomínajúce rozprávkových kráľov či čarodejníkov mali zástupcovia škôl, ktorých história sa počíta na prstoch zopár rúk a podľa kritérií kvality by ani nemali existovať. Latinčina, čestné doktoráty či róby nemôžu zakryť „fejkovosť“ týchto inštitúcií na čele s rektorom Sládkovičova Petrom Plavčanom.
Naopak, pod vedením prorektora Rada Masaryka začala Univerzita Komenského predávať svoj vlastný, autentický „merch“ – tričká, tašky či mikiny s logom UK. Keď sa na rektoráte zbavili nutkania tváriť sa, že škola vznikla zároveň s Oxfordom alebo že majú konkurovať vizuálom z Harryho Pottera, vytvorili svoj vlastný a natoľko mladistvý, príťažlivý a autentický štýl, že som si jeden ich produkt aj kúpil.
Kostýmy nenahradia históriu
Šaty v skutočnosti nerobia človeka, ale tento kontrast je dobrým symbolom, ako sa pohnúť vpred. Slovensko je mladá krajina. Naši predkovia tu žijú tisícpäťsto rokov a budovy kostolov, hradov aj mnohých mestských úradov majú stáročia. No inštitúcie a tradície, ktorými ich napĺňame, sú z historického pohľadu veľmi čerstvé. Rozsiahlejšiu vrstvu vzdelancov máme ešte len tri generácie a vlastný štát iba jednu z nich.
