Autor je komentátor portálu noviny.sk
Keď 14. marca 1939 vznikol slovenský štát, dostali sme ho ako nechcený dar od Adolfa Hitlera, ktorý zlikvidoval Československo a na našom území zaviedol vlastný bábkový režim.
Nebolo to pre nás nič nové, aj Československá republika bola darom mocností, ktoré v prvej svetovej vojne porazili a zlikvidovali Rakúsko-Uhorsko. Keď sme ako verní spojenci nacizmu prehrali vojnu, svet nás prenechal láskavej opatere Sovietskeho zväzu a v roku 1989, keď ekonomicky skrachoval, sme svoju slobodu opäť nadobudli bez boja, zadarmo. Vlastne niet divu, že jej nepripisujeme žiadnu hodnotu.
Do septembrových volieb je stále ďaleko, dovtedy sa môže stať všeličo nepredvídateľné. No ak sa nič nepredvídateľné nestane a súčasný trend bude pokračovať, smerujeme k tomu, že v slobodných voľbách slobodu väčšinovo odmietneme a vyberieme si autoritársky režim, ktorý nám vcelku otvorene sľubuje Robert Fico.
Niekedy to môže trvať dlho, aj celé generácie, nezriedka to vyžaduje aj boj a obete, nakoniec však každý národ dostane, čo si pýta. Aj naša cesta bola dlhá, ale blížime sa do cieľa. Konečne sme ubehli celé kolo.
Vinník je známy
V devätnástom storočí si ešte Ľudovít Štúr právom mohol myslieť, že nie sme stratený prípad: „Žiadať, aby sa človek, sem a tam strhaný, ubitý, ubiedený, o lepšom nepoučený, ... ktorý si na celej svojej púti zemskej slobodnejšie nevydýchol, ale ustavične len lomozil, najviac vo službe druhých hrdloval, doma sa trápil a bedáril, vonku sa klaňal a plazil, ... aby takýto človek bol zaraz, keď zachcete, k dobrému náklonný, šľachetnejších citov schopný, aby teda zaraz svoje staré hriechy odložil, po vzdelanosti túžil, na svojej cti si zakladal, je smiešnosť, ľahkomyseľnosť, netrpezlivosť, a dobre vec povážiac, i nespravodlivosť.“
Príčiny neutešeného stavu ľudu identifikoval celkom presne.
Slováci v Uhorsku boli v podobnej situácii, v akej sú dnes Rómovia na Slovensku – generačná chudoba, alkoholizmus, negramotnosť, diskriminácia. Iste, boli tu aj vzdelaní Slováci, plne integrovaní do maďarskej majority, tak, ako dnes máme Rómov plne začlenených do slovenskej väčšiny, vzdelaných a úspešných, a nie je ich málo. No štátotvorný národ nebol ešte ani na začiatku 20. storočia zrelý na spravovanie vlastných záležitostí.
„Čože ho malo pozdvihnúť a povýšiť, čože ho malo k sebevážnosti, k ušľachtilejším mravom, ku známostiam doviesť...“ pýta sa Štúr. „...či to v službe iných robotovanie, či to pri panštinách bývalé drábskych palíc nad jeho hlavou sa zvíjanie, či to časté v pravotách, súdoch odstrkovanie, či tá myšlienka, že nemal nič vlastného a že žil tu, aby žil, a svet len ledabolo prežil, či tie naše, napospol hovoriac, biedne a mizerné školy, či vari dáke väčšie so svetom obcovanie, dáky obchod, dáke znamenitejšie susedstvo?“
Veru, už vtedy to bolo tak, že za všetku našu biedu mohli tí druhí. Dnes už obcujeme so svetom vo veľkom, v znamenitom susedstve a aj tak stále platí, i v 21. storočí, „že ľud slovenský je opustený, otupený, nedbanlivý, otrocký, unížený, že sa za zlým ťahá, o dobré, čo sa mu aj hlasite predkladá, nehrube stojí, ba proti tým, ktorí ho k nemu viesť chcú, povstáva.“
Dnes za to vraj môže práve ten svet, s ktorými konečne obcujeme a celé naše znamenité susedstvo – hlavne Spojené štáty a Európska únia.
Nepriateľský štát
V skutočnosti je načase si priznať, že sme vlastnú štátnosť nezvládli. Nič o tom nehovorí hlasnejšie a zreteľnejšie ako protesty za mier, ktoré žiadajú, aby sa Ukrajinci nechali Rusmi vyvraždiť bez boja.
