Keď som mala šesť či sedem rokov, bola som so súrodencami v detskom tábore. Myslím, že sa volal Havranovo a bol to parádny tábor. Akosi sa tam stalo, že som zabudla piť a bola som taká dehydrovaná, až ma museli hospitalizovať s vysokými horúčkami v martinskej nemocnici.
Rodičia boli doma v Bratislave a nemocnica si aj tak rodičov pri deťoch na oddeleniach v deväťdesiatych rokoch neželala, vyslovene im to vlastne zakazovali. Tak to vtedy bolo, tak sa to robilo.
Z nepochopiteľných dôvodov sa personál rozhodol dať ma v cudzom meste a bez rodiny ešte aj samu na izbu. Nekonečných niekoľko dní, v miestnosti s posteľou a stolíkom, s kanylou v ruke. Bez hračiek, bez Fifíka, len štyri biele steny a zúfalá malá ja.
Sestry mi dokonca nedovolili pozerať večerníček, pretože mi tvrdili, že s infúziou to nejde. Až v tridsiatich štyroch rokoch, v dospelosti, som na terapii znova prešla týmto traumatickým zážitkom. Spomínam si na koncentrované zúfalstvo, ktoré ma absolútne premáhalo. A zanechalo to na mne hlbšie stopy, než by si človek myslel.
Mozog si traumy pamätá
Mozog podľa vedcov funguje tak, že sa na traumy snaží zabudnúť. Mnohé vytlačí, na mnohé zabudne. Ja som si napríklad na príbeh z nemocnice, keď som mala šesť rokov, nepamätala. Mozog však funguje tak, že v malej detskej hlave sa vytvoria prepojenia po traume trocha inak.
Neurovedci opisujú, že aj zdanlivo banálny zážitok, ktorý dieťa vníma traumaticky, mu môže spôsobiť zmeny na celý život – napríklad v emocionálnom živote, ale pri ťažších traumách aj zárodok na depresie, obezitu a množstvo ďalších problémov. Psychické zdravie je rovnako dôležité ako fyzické. A zlomenú nohu dokáže lekár vyriešiť oveľa rýchlejšie ako zlomenú detskú dušu.
Napriek tomu sa v tejto krajine už niekoľko rokov snažíme, aby rodičia mohli byť so svojimi deťmi v nemocnici. Mnohí opisujú, že im nedovolili byť ani s maličkými bábätkami, máme prípady, keď takéto detičky dokonca zdravotnícky personál priväzoval k postieľkam.
Všetky civilizované krajiny to už pochopili a rodičov s deťmi by im ani nenapadlo rozdeľovať. U nás diskutujeme, či to nebude prekážať sestrám a lekárom. Rodičia pri tom kolektívne hovoria, že keby to nebolo možné, budú pri dieťati v noci aj na obyčajnej stoličke.
Poslanci sa na deti vykašľali
Poslankyňa Vladimíra Marcinková rok a pol rokovala a diskutovala so všetkými. Jej zákon, ktorý by deťom zabezpečoval ich základné práva – právo na sprievod blízkej osoby – prešiel na minulej schôdzi v prvom čítaní. Hlasovala zaň veľká väčšina poslancov.
Presne tá istá väčšina tento týždeň celý zákon poslala do kytičiek nezmyselným pozmeňujúcim návrhom z dielne OĽaNO. Konkrétne od dvoch poslankýň – jedna je lekárka, druhá zdravotná sestra. Ten niežeby deťom zabezpečoval sprievod – práve naopak. Umožnil by personálu vykázať sprievodnú osobu v podstate za akýchkoľvek okolností.
Za tento pozmeňujúci návrh hlasovali aj takí ochrancovia ženských a detských práv ako poslankyňa Anna Záborská, Anna Andrejuvová, Igor Matovič, vlastne kompletne celé OĽaNO, fašisti, Sme rodina aj Hlas.
Absolútne nepochopiteľný krok poslancov sa nedá vysvetliť nijako, len lobingom tých zdravotníkov, ktorým sú prosto ľudia na ťarchu. Zavadzia im každá návšteva pacienta, a tak nútime ľudí chodiť do nemocnice výhradne od 14.00 do 17.00 h, hoci každý normálny človek je vtedy v práci.
Neďaleko v susednej Viedni sa akosi dajú návštevné hodiny ponímať inak – rodina a priatelia môžu za pacientom prísť pokojne každý deň do 20.00 h. Asi sa tam menej zavadzia.
Zostane len ten, kto je agresívny
A tak v slovenských nemocniciach zostane s dieťaťom len dostatočne agresívny rodič. Taký, ktorý je schopný a ochotný pohnať právnikov, kričať, dobýjať sa na oddelenie. Aj ten je problémový, hysterický, na oštaru.
Lekári aj sestry sa pritom riadia vedou. Veda hovorí, že žiadne dieťa by v nemocnici nemalo byť samo. Veda nemôže byť pre lekárov a lekárky voliteľná. Nemôže zrazu neplatiť, lebo je to pohodlné a narúša to status quo.
Ak poslanci a zdravotníci nevedia pomôcť ani malým deťom, akú má občan záruku, že ich vôbec zaujíma? Ako obhája pred ďalším dieťaťom s traumami, že tento týždeň odsabotovali ich práva? A kto im v dospelosti zaplatí terapiu? Kto im vysvetlí, prečo sa to nedalo inak? Toľko otázok, ale tak málo odpovedí tento týždeň.
Spomeňte si na to, keď budete presne od tých istých poslancov počúvať, že rodina a záujem dieťaťa je na prvom mieste. Pre istotu prikladám aj hlasovanie – Z majú pri mene tí, ktorí tento týždeň odignorovali práva detí.

Pôrodníctvo a jeho rezistencia
Je to pre mňa fascinujúce – hneď ako človek zabŕdne do témy slovenského pôrodníctva, zažije neuveriteľné veci. Spomínam si, keď so svojím dokumentom prišla do kín Zuzana Límová. Film Medzi nami opisoval to, čo vám povedia aj vaše kamarátky.
Neľudský prístup gynekológov, sestier, facku gynekológa rodiacej žene, rutinné nepotrebné nástrihy žien, šitie bez anestézie a rôzne iné násilia páchané na ženách. V momente, keď režisérka Límová zverejnila skutočný stav, aký je v nemocniciach, zažila šikanovanie a obrovskú rezistenciu systému.
Tento týždeň sme v podcaste Dobré ráno s kolegom Krempaským nahrávali o pôrodniciach v Bratislave. V hodnoteniach na tom nie sú dobre. Pôrodov v Bratislave je veľa a v niektorých nemocniciach ženy ešte stále rodia v boxoch, ktoré sú predelené len plachtou.
Kým podľa WHO by mal byť počet cisárskych rezov 10 až 15 percent, u nás je to 30. V roku 2019 sa na Antolskej napríklad robilo 42 percent cisárskych rezov.
Nástrihy, vyvolávačky, cisárske rezy
Podľa organizácie Ženské kruhy by nám niečo mohli napovedať aj staršie dáta. Sú síce z roku 2010, no novšie k dispozícii nie sú. Podľa údajov je percento nástrihov v civilizovaných krajinách nasledujúce: v Dánsku 4,9 percenta, v Estónsku 16 percent, v Anglicku 19,4 percenta.
Tipnite si v tom istom roku dáta za Slovensko. Pustite fanfáry – v roku 2010 bolo percento nástrihov žien pri pôrode na Slovensku 69 percent a v roku 2011 67 percent.
Priznáva to aj analýza revízie výdavkov v zdravotníctve od Inštitútu finančnej politiky na ministerstve financií. Aj analytici zhodnotili v roku 2019, že počas pôrodu mnoho žien s nízkorizikovým tehotenstvom podstupuje nepotrebné až zdravie ohrozujúce výkony.
Medzi nimi rutinný nástrih, klystír, techniky na vyvolanie a urýchlenie pôrodu ako podanie oxytocínu, aktívne prasknutie plodovej vody alebo tlačenie na brucho.
IFP pripomína, že WHO odporúča iné postupy, ktoré zlepšujú priebeh pôrodu a majú lepšie výsledky v zdraví ženy a dieťaťa. Slovensku by to dokonca ušetrilo aj financie a ženám množstvo problémov.
Rezistencia systému je veľká
Toto všetko sú fakty, na základe ktorých tvrdím, že ženy na Slovensku sú pri pôrodoch traumatizované lekárskymi postupmi spred štyridsiatich rokov. Mnohé ženy odchádzajú z pôrodníc s hlbokými traumami, s vážnymi problémami. V roku 2023 máme každých šesť mesiacov v parlamente zákon o obmedzovaní interrupcií, no páchame na ženách násilie nevídaného rozsahu.
Podčiarknuté a zhrnuté – približne o tomto som hovorila v podcaste s kolegom Krempaským, ktorý v Dobrom ráne objasňoval, ako situáciu s pôrodmi v Bratislave zmení nová nemocnica Bory.
Vyzerá to tak, že jedna z pôrodníc Antolská, Ružinov, Kramáre bude musieť časom zavrieť. Nebude mať prosto dostatok klientok. Kramáre z toho vychádzajú zatiaľ najhoršie – majú menší počet pôrodov, podľa informácií SME sú stratové a aj v hodnoteniach rodičiek vychádzajú horšie ako spomínané dve.
To, ako zareagoval systém po zverejnení podcastu Dobré ráno, ma opäť šokovalo. Prišlo mi neuveriteľne veľa emailov od lekárov a lekárok – mnohých z Kramárov – a náš podcast sa ich dotkol.
A absolútne bez chochmesu mi napísal aj gynekológ, ktorý v dokumente Zuzany Límovej zašíval ženu bez umŕtvenia a zdalo sa mu to úplne v poriadku. Univerzitná nemocnica k tomu vydala niekoľko stanovísk, nula sebareflexie, sto percent kritiky na novinárov.
Rezistencia pôrodníckeho systému je pre mňa fascinujúca. Zlepšiť podmienky pre ženy je totiž v záujme úplne každého v tejto krajine. Nie nadarmo stúpa počet pôrodov v súkromných sanatóriách a za hranicami kúsok od Bratislavy. Nie nadarmo chcú ísť ženy radšej rodiť do Brna.
Nie za luxusom – slovami mojej kamarátky Veroniky Cifrovej Ostrihoňovej – postieľka pre dieťa tam zažila ešte Masaryka. Ženy tam odchádzajú za dôstojnosťou. V starej ošarpanej budove rodia pokojne, bez nátlaku, agresie a s rešpektom. To je v skutočnosti najväčšia vizitka pôrodníc v Bratislave.
Dobrá správa týždňa: dostať sa dá zo všetkého
Netradične – dobrá správa týždňa je rozhovor modelky a herečky Cary Delevingnovej pre americký Vogue. Caru pred pár mesiacmi odfotografovali paparazzovia v hroznom stave. Opitá a zrejme aj sfetovaná bola na nejakej zastávke a celkovo vyzerala naozaj zúbožene.
A kým ľudia škodoradostne klikali, ako zle vyzerá bohatá pekná žena, a vlastne jej to všetci želali, ona na obrázkoch evidentne potrebovala pomoc. Ja som tam nevidela škodoradosť, ale chorobu. Závislosť.
Cara sa rozhodla aspoň v hlavných črtách porozprávať o tom, že sa z toho zatiaľ dostala. Bola na liečení a má sa lepšie. Hovorí o tom, ako sa cíti. Aké to bolo. A ako ťažko sa jej na tie fotografie pozeralo. Dobrá správa tohto týždňa je, že je úplne jedno, ako zle sa máte teraz. Zo všetkého sa dá dostať. Hlavu hore.
Podcast týždňa: Marc Benioff
Podnikateľ a filantrop Marc Benioff je zaujímavý človek. Zastáva sa svojich queer zamestnancov a zo svojho bohatstva pomáha aj filantropiou. Na rozhovor ho pozvala americká novinárka Kara Swisherová a keby vás aj nezaujímal obsah, spôsob, akým sa títo dvaja rozprávajú, je fascinujúci.
Dvaja výrazní rečníci, ktorí si doberajú jeden druhého, ťažký respondent, náročná moderátorka. Tento ich spoločný balet je fascinujúcou ukážkou toho, ako vyzerá dobrý ťažký rozhovor, s rešpektom a úctou.
Video týždňa: premiér Heger sa oslobodil
Tento týždeň prišiel do štúdia SME poverený predseda vlády Eduard Heger. Pripravená na kanonádu ako vždy, zostala som prekvapená, že sme viedli celkom konštruktívnu a pokojnú debatu.
Premiér v nej ohlásil aj to, že nebude čakať na parlament a pošle migy na Ukrajinu okamžite. V rozhovore nájdete aj pasáž o tom, že nevie, či ako poslanec podporí registrované partnerstvá, lebo o tom nemá zatiaľ dosť informácií.
Hudobná bodka: Hozier
Keď spieva Hozier, vyzerá, že ho to vlastne až tak nebaví. V skutočnosti súka zo seba presné tóny, ktoré nikdy netriafa vedľa. Movement má krásny lyrický text a táto živá verzia je rovnako dobrá ako nahrávka originálu z jeho albumu. Dnes je to hudobná bodka, užite si ju.
Toto bolo štyridsiate siedme vydanie newslettera ZKH píše. Ďakujem, že nás čítate a počúvate.