Autor je teológ a spisovateľ
Bolo okolo polnoci. V tom čase ešte muži pracovali v baniach, schádzali do doliny do Hodruše alebo smerom na Antol, pri Hodrušskom potoku sa stretávali zlatokopovia. Rudy so zlatom bolo z roka na rok menej, no aj tak prišli – z Čiech, z Nemecka, domáci.
Celý deň stáli v potoku v rybárskych čižmách, naberali vodu s pieskom, točili taniere na zachytávanie zlata, krúžili raz doprava, raz doľava v klobúkoch imitujúcich divoký západ a módu zlatej horúčky.
Zlato, prach a rozbité sklo
Medzi stromami tmavej doliny preosievali prach a kamene, z brehu, kde stála zaparkovaná favoritka organizátorov, hrala hudba – československá zlatokopecká hudba generácie Rýchlych šípov, východonemeckého Winetoua a chorvátskych Indiánov, na úrovni štôlní pod Štiavnickými vrchmi, oddeľujúcimi kráter sitnianskej sopky od údolia Hrona, pri ceste stúpajúcej strmými zákrutami až na Červenú studňu a potom klesajúcu nižšie, cez Šobov, až kým sa neukázala Kalvária.
Sedeli sme v poľovníckej krčme a reštaurácii, muži vykladali na stôl šupinky zlata, ktoré im nechali organizátori. Nebol to úspešný deň, o dva roky budú musieť zlato do vody nahadzovať, aby vôbec bolo čo ryžovať. Pili becherovku s pivom, fajčili štartky a české sparty, petry zo štiavnickej tabačky im nechutili.
O pár mesiacov ju Mečiar predá rakúskemu koncernu Austria Tabak, chvíľu budú robiť milde sorte a R1 v licencii od Nemcov a potom sa budova tak ako tabačka v Spišskej Belej, tak ako v Smolníku premení na halu, sklad s paletami a zabudnutým tovarom pre skrachované firmy. A o pár rokov zostane z baníctva iba salamander, čierne uniformy s maďarskými a so slovenskými nápismi a muži so zanesenými pľúcami, obštrukčnou chorobou pľúc, edémom alebo rakovinou.
Sedeli sme pri stole s károvaným obrusom prichytenom pri rohoch svorkami, prezerali zlaté úlomky. „Nestačí to ani na jeden zub,“ povedal Miro s vyjazdeným tágom.
Pomaly zatvárali, ale dnes mohli ostať dlhšie. Dnes boli pod Štiavnicou zlatokopecké dni, pri stoloch sedeli Nemci a Česi s bobrími chvostmi na klobúkoch, na ruksakoch im viselo náradie ako na Klondyku, cínový hrnček na kávu ohriatu nad ohňom, vytvárali dojem, že prišli po Hrone na kajakoch a pôjdu ďalej, na menej skalistý, no možno na zlato úrodnejší juh.
Vyšli sme von na Trojicu. Námestie vyzeralo, akoby bolo súčasťou vojny v Juhoslávii, akoby na ňom niekto pripravoval obliehanie Sarajeva – z okien trčali trámy, na chodníkoch ležali rozbité sklené tabule.
