Informácia po takmer osemnástich rokoch, že polícia zadržala podozrivých z extrémistickej vraždy, patrí medzi šoky príjemného rázu. (Nijako nešokuje, že k tomu prispeli aj tzv. čurillovci, obvinení už druhý rok v rámci policajnej vojny.)
Za ten čas síce fašizmus vyrástol do najvyššej politiky, ale paradoxne z ulíc zmizli tupé mláťačky v bomberách, ktoré zvykli tvrdiť, že „robia poriadok“.
Autorka si ešte pamätá, ako v 90. rokoch políciu vôbec nevzrušovalo, keď takéto stádo otĺkalo kamarátov v meste na Ventúrskej a očitý svedok mal pocit, že sa možno uniformám aj páči, ako nejakí prašiví intelektuáli dostávajú na búdku.

Tým sa nechce povedať, že vtedajšia polícia nechcela Tupého vraždu vyšetriť, to určite nie.
Rovnako je však isté, že extrémistické prejavy sa prehliadali na všetkých úrovniach, od pochôdzkarov až po súdy. To, že sa dnes tak nedeje, je výsledok dlhého procesu.