Minulý týždeň som robila rozhovor s prezidentom Združenia katolíckych škôl Danielom Masarovičom. Hovorili sme najmä o sexuálnej výchove – o tom, prečo s ňou majú katolícke školy problém, ale aj o tom, či by sa k takto odbornej téme mali vyjadrovať biskupi.
Vážim si, že pán Masarovič do štúdia prišiel, nie je to vôbec samozrejmé. Uzatvárame sa totiž do bublín, z ktorých nevychádzame. Platí to pre obe strany – konzervatívnu aj liberálnu.
Mnohí konzervatívci preto opakovane chodia len na rozhovory do Postoja, Štandardu či TV Lux. SME aj iné médiá automaticky ignorujú, a čiastočne aj chápem prečo. Očakávajú u nás lynč, hejt a neférovú debatu.
Podobne, ako som ju ja očakávala napríklad u Jaroslava Danišku v relácii Do kríža. Mala som rovnaké pocity, očakávala som podraz. Rozdiel bol len ten, že som to pánovi Daniškovi otvorene povedala a rovnako otvorene sme sa o tom porozprávali.
Konzervatívci sú u mňa vítaní, nie všetci chodia
Späť k pánovi Masarovičovi. Vážim si, že prišiel. Mnohí konzervatívci odmietajú pozvanie pravidelne (pozdravujem Konferenciu biskupov Slovenska). Mnohí liberáli mi, naopak, písali, ale aj hovorili, že rozhovor pozerali na časti. V niektorých miestach to museli vypínať, pretože ich slová pána Masaroviča tak rozčuľovali, že to na jeden raz nezvládli.
Podobne mi píšu konzervatívci, keď počúvajú niekoho z opačného spektra. Viacerí obdivovali, že som vôbec rozhovor vedela viesť a že som ho viedla pokojne. Priznám sa, že mňa osobne frustrovalo len to, že som musela niektoré otázky položiť až príliš veľakrát a aj tak som sa poriadne nedozvedela odpoveď. Paradoxne ma rozhovory s konzervatívcami bavia zo všetkého najviac.
Často sa mi stáva, že mi ľudia vyčítajú výber hostí. Ak s niekým bytostne nesúhlasia, chceli by, aby ten človek vôbec nedostal priestor. Nehovorím teraz o extrémoch – ani o Kotlebovi, ani o Bukovskom. Hovorím o ľuďoch, ktorí majú prosto iné videnie sveta. Tým, že ich nezavoláme na rozhovor, ich názor nezmizne.
Mne osobne príde oveľa poctivejšie viesť kritickú debatu aj s niekým, s kým bytostne nesúhlasím. No hlavným predpokladom na takúto diskusiu je to, aby sa vám nezvyšoval tep. Zatemňuje úsudok a znemožní vám počúvať, čo vám ten druhý skutočne hovorí. Ak budete počúvať pozorne, nájdete tam strach, obavy a často aj normálne argumenty, ktoré vám jednoducho nenapadli.
Prihláste sa zadarmo na odber newslettra ZKH píše. Prihlásiť odber>
Búrka v twitterovom pohári
Súbežne s diskusiou o riaditeľovi katolíckej školy Masarovičovi sa strhla na twitteri búrka v pohári – prečo sme zavolali analytika a ekonóma Juraja Karpiša z INESS k súčasnej kríze s bankami v USA.
Nikto vlastne nevedel rozporovať obsah rozhovoru. Len to, že Karpiš je libertarián. Pán Karpiš poskytol svoj pohľad na krízu, hovoril k veci a v niektorých otázkach sa jeho názor môže líšiť od iných.
Budúci týždeň chystáme rozhovor na rovnakú tému s bývalým guvernérom NBS Ivanom Šramkom. Iste ponúkne zasa ten svoj pohľad. V momente, kedy nám do nášho svetonázoru nezapadá niekto ako Juraj Karpiš, twittermob príde a zväčša mi k tomu pridá niekoľko hlúpych poznámok o feminizme, ženách a mojej inteligencii.
Uzatvárame sa do bublín
Veľa premýšľam ako von z polarizácie. Mám okolo seba mnoho kolegov, ktorí sa uzatvárajú do vlastného názorového sveta. Po covide ešte aj fyzicky – mnohí nechodia do práce, pracujú z domu a absolútne stratili kontakt s inými názormi, hoci len kolegov. Zvykli si akurát tak hádzať kamene online alebo v komentároch – čím tvrdšie tým lepšie. Ak sa pritom dá niekoho zosmiešniť a znemožniť, ešte lepšie.
Pred časom som napísala pri jednej kauze vetu – nepíšte na internet niečo, čo by ste nepovedali susede do očí vo výťahu. Ono osobne sa produkuje ten hejt a zosmiešňovanie akosi ťažšie. Často nevieme do očí povedať človeku ani to, že nás predbehol v rade na lístky. Polovica mužov, ktorí mi na twitteri píšu hlúpe správy, by osobne sklopili zrak a ticho šúchali nohami.
Ešte ako televízna politická reportérka som v tomto oproti niektorým kolegom mala dlhoročnú výhodu. Ak som totiž večer o niekom urobila reportáž, na druhý deň som znova musela ísť do práce a s daným poslancom, či politikom sa znova stretnúť a znova komunikovať. Tam sa totiž nedá niekoho ani zablokovať, ani vyrobiť memečko. To sa ťažko agresívne píše status. Prosto sa musíte pozrieť vždy danému človeku do očí.
Prečo sa polarizujeme?
Polarizácii sa dosť podrobne venuje aj Ezra Klain z Vox media. Až tak, že o nej napísal celú knihu. Why We're Polarized je dobrou analýzou americkej spoločnosti, no platí aj pre tú našu. Ezra v knihe opisuje najmä psychológiu toho, prečo sa jednotlivé skupiny spoločnosti od seba vzďaľujú.
Bill Gates knihu opísal týmito slovami: „Jedným z mojich hlavných ponaučení bolo, že mnohí z nás by možno potrebovali preformulovať, ako vnímame zmenu názoru niekoho iného. Ja som osoba zameraná na dáta, takže mám vždy tendenciu používať čísla a logiku na presvedčenie ľudí o niečom. Keď sa stretávam s niekým, kto sa so mnou nezhoduje, mám tendenciu vysvetliť výhody mojej pozície a porovnať výsledky dvoch rôznych prístupov. Ale kniha „Why We're Polarized“ jasne ukazuje, že skupinová identita môže prevážiť akýkoľvek argument pre alebo proti otázke. Ak chcete premostiť medzeru, je produktívnejšie oslovovať niečiu identitu než ich logiku,“ napísal na svojom blogu.
Bill Gates dodáva, že to platí najmä pre politické otázky. Politická identita bola kedysi zakorenená skôr v tom, kde ste žili, než v tom ku ktorej strane patríte. Dnes sa ľudia bez ohľadu na názor skôr identifikujú s politickou stranou. Nie konkrétnymi pozíciami.
Riešenie vidí Klein napríklad v tom, že budú politici aj voliči budovať spoluprácu naprieč názorovými spektrami. Inými slovami, vrátime sa k tomu, čo tu bolo aj predtým – Šimečka si pokojne sadne za stôl s Mikloškom a nemajú žiadny problém nájsť väčšinu spoločných prienikov.
Klein opisuje ako polarizáciu zásadne zhoršili sociálne siete. Nie je to žiadna novinka, no ja by som rada povedala aj slovenskej elite – skúste menej času tráviť na facebooku a twitteri. Prospeje to verejnému diskurzu, ale aj vám samým. Skúste sa menej predháňať v tom, kto komu naloží. Prinášajte témy, využite sociálne siete na zaujímavé postrehy, nie na zvyšovanie si vlastného sebavedomia.
Čoho sa bojíte?
V živote pre mňa boli najzaujímavejšie rozhovory s ľuďmi, s ktorými bytostne nesúhlasím. Núti ma to upevniť si vlastné názory, prípadne sa v niektorých posunúť viac do stredu. Núti ma to argumentovať, premýšľať a v neposlednom rade – prečítať si a vypočuť si inú argumentáciu. Skúša to moje vlastné názory a núti ma to snažiť sa empaticky vcítiť do strachu a obáv toho druhého.
Nie vždy sa mi to podarí. Často sa aj mne zdvihne tep a z niektorých debát musím odísť. Napríklad pri Ukrajine je pre mňa diskusia s proruskými ľuďmi ťažká a často nemožná. Ale začať môžeme pri jednoduchších témach.
Keďže som zo sociálnych sietí viac menej posledný rok odstúpila, absolútne ma šokuje agresia a hejt, ktorý sa na mňa zakaždým vyplaví. A, bohužiaľ, vyplavuje sa aj od vzdelaných, inteligentných a úspešných ľudí. Niečo, čo by osobne bola krátka diskusia s jasným záverom, sa online mení na lynč každého, kto sa nezaradí do zástupu hejterov. Znevažovanie, zosmiešňovanie, urážanie a ponižovanie – to nie je diskusia. Je úplne jedno, či ju vedie elita na twitteri alebo profilovky s mačiatkami na facebooku. Výsledok je úplne rovnaký.
Pripájam aj starší rozhovor s Ezra Kleinom práve na tému polarizácie spoločnosti. Dajte si, neobanujete.
Alex Jones, úbožiak až do konca
Dezinformátor a konšpirátor Alex Jones je ešte úbohejší, ako sme si mysleli. Na dezinformáciách tento človek zarobil desiatky miliónov dolárov. Extrém, ktorý reprezentuje, je nechutný. O to viac, že roky šíril aj naozaj veľmi ubližujúce konšpirácie o rodinách, ktorým strelec zavraždil malé deti pri streľbe v Sandy Hook.
V roku 2012 strelec zastrelil na základnej škole 26 ľudí. Z toho 20 bolo detí vo veku šesť a sedem rokov. Alex Jones roky šíril konšpirácie, že streľba v Sandy Hook sa nikdy nestala a všetko to boli len herci. Roky tak traumatizoval už aj bez toho utrápené rodiny, ktoré stratili malé deti.
Po rokoch súdnych sporov však vyhrali a od Alexa Jonesa vysúdili 1,4 miliardy dolárov. Tento zbabelec na súdoch tvrdil rôzne absurdity, no urobil aj takú obrovskú chybu, že protistrane omylom jeho právnici poslali celú jeho komunikáciu, ktorá ho z klamstiev usvedčila.
Teraz pokračuje ešte v odpornejších krokoch. The New York Times opísali, že tento človek začal prepisovať svoj majetok na rodinu a priateľov, aby sa vyhol plateniu rodín.
Jones, ktorého hodnota majetku presahuje 270 miliónov dolárov, už minulý rok vyhlásil po rozsudkoch bankrot. No podľa dokumentov posledný rok presunul milióny dolárov v majetkoch, ako aj v „keši“ na blízky okruh ľudí. Napríklad aj do novej firmy svojho osobného trénera. Zároveň posledný rok utrácal na luxus, vrátane 800-tisíc dolárov na súkromné lietadlo, bodyguardov a prenajatú vilu v Connecticute, kým trval celý súd.
Neviem, či existuje niečo odpornejšie, ako to, keď zarobíte milióny na klamstvách, a keď vám na to prídu, zbabelo utečiete. Tento týždeň na to nemám iný komentár, ako Fuj.
Dobrá správa týždňa: Odvážni a slušní odborníci
Tento týždeň napísal Martin Smatana veľmi nepopulárny komentár. Týkal sa liečby malej Editky, ktorú súd prikázal poisťovni uhradiť. Liečba je veľmi drahá, navyše s neistými výsledkami. Téma je to extrémne emotívna, každému je totiž malej Editky veľmi ľúto a dokáže mať absolútny súcit s celou jej rodinou.
Lenže diskusia to musí byť aj racionálna – rozsudok Okresného súdu Bratislava V je totiž prvý a bezprecedentný a pre zdravotné poistenie môže mať fatálne následky. Martin k tomu napísal rozsiahly komentár a v emotívnej diskusii pokojne, slušne a racionálne diskutoval s každým, kto sa zapojil.
FB M.SmatanuMohol byť ticho. Martin má vlastný biznis, jednou nohou dlhodobo žije v zahraničí a má toho naozaj oveľa viac na práci, ako diskutovať na facebooku. Martin však dlhodobo komentuje pokojne aj veci, ktoré sú nepopulárne. Dlhodobo sa snaží zlepšiť systém zdravotníctva, hoci by nemusel.
Martin dostal aj za tento status veľa hejtu. Hoci diskutoval vecne a slušne. Dobrá správa je, že na Slovensku máme stále veľa ľudí, ktorí sa zapájajú do verejnej diskusie slušne a odborne, napriek všetkému čo online zažívajú.
Patrí sem mnoho ľudí – matematik Richard Kollár, infektológ Peter Sabaka, Martin Smatana, Peter Kováč, ale aj Jakub Goda, Michal Trnka, Slávka Henčeková a mnohí ďalší. Nie je to vôbec samozrejmosť, preto všetkým týmto ľuďom patrí dnešná dobrá správa týždňa. Je vás mnoho a my sme za to vďační.
Video týždňa: Lucy Hale o závislosti
Lucy Hale je 33-ročná americká herečka a speváčka. S herectvom začala už v pätnástich a podobne ako iné herecké detské hviezdy, mala množstvo problémov.
V podcaste The diary of a CEO sa otvorila a veľmi úprimne rozpráva svoj príbeh – aj o poruche príjmu potravy, no hlavne o tom, ako si zachránila život tým, že sa zbavila závislosti od alkoholu. Je rok bez pitia a hovorí o tom nezvyčajne otvorene.
Sama zo svojho okolia viem ako ľudia vôbec nerozumejú závislosti. Často majú pocit, že ľudia jednoducho majú prestať piť. Nerozumejú, že je to choroba, ktorá sa musí liečiť a ktorá je vážna. Lucy Hale je sympatická, bystrá a úspešná žena a myslím si, že je veľmi dôležité počúvať príbehy ľudí, ktorí opíšu svoje problémy. Aj ostatným ľuďom sa potom so zlyhaniami žije akosi ľahšie.
Podcast týždňa: Železný ukázal, ako sa nekomunikuje
Možno ste zachytili kauzu moderátora Českej televízie Jakuba Železného. Mestská polícia Praha zverejnila dosť dlhé video, kde nadáva policajtom, ktorí ho pokutujú za parkovanie na priechode pre chodcov.
Železný to vysvetľuje tým, že mal ťažké obdobie a krátko pred tým sa dozvedel, že jeho brat už nemá šancu dostať sa z rakoviny. O pár týždňov jeho brat naozaj aj zomrel.
Že by ho to ospravedlňovalo z jeho správania, to asi ťažko. Ale pripusťme, že bol indisponovaný, psychicky vyčerpaný a mal akési zatmenie.
Mestská polícia zverejnila anonymizované video, hoci bolo jasné, že to je pán Železný. Všetko po tom zverejnení videa naznačuje, že to bola skôr povahová črta Jakuba Železného, než len chvíľková indispozícia.
Jakub Železný tento týždeň ukázal, ako nemá vyzerať ospravedlnenie a vysvetľovanie vlastnej chyby. Ukázal aj to, že mnohí ľudia vo verejnom priestore nerozumejú, že s privilégiami prichádza aj väčšia zodpovednosť.
Tento týždeň je podcast týždňa relácia Spotlight, kde sa Svetlana Witovská pýta Jakuba Železného na Českú televíziu a aj na jeho kauzu s mestskou políciou.
Video týždňa: Henrieta Farkašová
V štúdiu SME sme tento týždeň hneď v úvode mali šťastie na paralympioničku Henrietu Farkašovú. Zjazdové lyžovanie zavesila minulý rok na klinec, no tento rok sa objavila v show televízie Markíza Let's dance a búra mnohé mýty, ktoré si Slováci myslia o ľuďoch so zdravotným znevýhodnením.
V našom rozhovore hovorí aj o bolestivých detských zážitkoch – o tom, ako ju šikanovala jej učiteľka na základnej škole, pretože chcela, aby Henrieta prestúpila radšej na špeciálnu školu.
Inšpiratívny, pozitívny, no zároveň veľmi úprimne krutý rozhovor s Henrietou Farkašovou je preto videom týždňa.
Hudobná bodka: Jacob Banks
Na Jacoba som narazila náhodou. Pozerala som seriál na Netflixe (snažila som si spomenúť názov a nájsť to pre vás, pretože to bol výborný seriál, ale nepodarilo sa mi to), a shazamovala som tento song. Klip ma uchvátil ešte viac – je o ľuďoch, o vzťahoch. Let the sun have its moment, The moon will come. Pekný víkend, priatelia.
Toto bolo štyridsiate ôsme vydanie newslettera ZKH píše. Ďakujem, že nás čítate a počúvate.
Prihláste sa zadarmo na odber newslettra ZKH píše. Prihlásiť odber>
