Autor je zakladajúcim členom Slovenského ochranárskeho snemu, pôsobí v Ústave manažmentu STU
V Prahe sa na prelome tisícročí niekoľkokrát konala veľká krajinárska konferencia s názvom Tvář naší země. Záštitu nad ňou mali také osobnosti ako bývalý predseda českého Senátu Petr Pithart alebo vtedajší český prezident Václav Havel.
V jednom zo svojich otváracích vystúpení na konferencii Havel povedal približne toto: „Ochrana charakteristického vzhľadu krajiny je našou povinnosťou a naším strategickým záujmom nemenej ako naše členstvo v EÚ a NATO.“
A teraz sa presuňme na Slovensko a posuňme sa o štvrťstoročie do súčasnosti. Krajina a krajinné plánovanie sa stali témou aj u nás. Ani nie tak preto, že by bežnému slovenskému politikovi a političke až tak veľmi záležalo na tom, ako naša krajina vyzerá a funguje, ale preto, lebo sa z návrhu príslušnej právnej normy stal predmet politického boja a zároveň sa v ohrození ocitli stovky miliónov eur.
Dlhé tance okolo zákona
Návrh zákona o krajinnom plánovaní existuje bezmála dvadsať rokov. A v roku 2006 bol už takmer prijatý. Vznikol aj preto, aby sa naplnil kompetenčný zákon, ktorý takúto pôsobnosť vo vzťahu ku krajine zveril Ministerstvu životného prostredia SR.
Čoskoro pribudol ďalší argument za prijatie takejto právnej normy: Slovensko sa stalo zmluvnou stranou Európskeho dohovoru o krajine (po novom Dohovoru o krajine Rady Európy). Z toho nám vyplynula povinnosť premietnuť ochranu a udržateľný manažment krajiny do národnej legislatívy.
V roku 2013 (s účinnosťou od 1. januára 2014) pribudol ďalší dôvod na urýchlené prijatie zákona: z úvodných ustanovení zákona o ochrane prírody a krajiny vypadla povinnosť chrániť charakteristický vzhľad krajiny, čím táto celospoločensky mimoriadne dôležitá činnosť v podstate stratila oporu v právnom systéme, azda s výnimkou (dnes už de facto bývalého) stavebného zákona, ktorý problematike krajiny venoval akú-takú pozornosť.
