Autor je bývalý minister zahraničných vecí
Na tohtotýždňovej konferencii, ktorú zorganizovalo Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí spolu so Slovenskou spoločnosťou pre zahraničnú politiku k 30. výročiu slovenskej zahraničnej politiky, sa debaty najviac krútili okolo otázky, či po nadchádzajúcich voľbách reálne hrozí zásadný zahraničnopolitický odklon od súčasného kurzu.
Charakter očakávanej zmeny
Ak „spriemerujeme“ vyslovené názory, dalo by sa povedať, že riziko zmeny tu je, ale nie v podobe takých dramatických krokov, akým je vystúpenie z NATO či EÚ. Osobne patrím do skeptickejšieho tábora.
Totiž protizápadný kurz v politickej komunikácii sa u nás kultivuje tak dôsledne, dlhodobo, a preto úspešne, že jeho protagonisti už prestanú kontrolovať tú časť voličov, ktorým nestačia verbálne útoky na EÚ, NATO, Brusel či Washington a budú chcieť vidieť reálne činy.
Nemyslím, že budú žiadať bezodkladný odchod z EÚ a NATO. No zastavenie podpory Ukrajiny, konfrontácia s Bruselom, vytváranie stredoeurópskych spojenectiev na báze neliberálnej demokracie, menej NATO a pestovanie vzťahov s ruským agresorom, to všetko dokopy ako zásadnú zmenu zahraničnopolitického smerovania jednoznačne označiť môžeme.
Zároveň takáto zmena bude povzbudzovať a dramaticky posilňovať tábor, ktorý bude otvorene vystupovať proti členstvu Slovenska v EÚ. Potvrdzuje to vývoj nálad slovenskej verejnosti. Pred pár rokmi science-fiction, dnes je Slovensko najskeptickejšou krajinou EÚ.
Na konferencii som poukázal na paradox, že najväčšiu geopolitickú dezorientáciu spoločnosti od vzniku samostatného Slovenska zažívame v čase, keď politická reprezentácia štátu bezprecedentným spôsobom v zahraničnej politike ťahá za jeden povraz a máme azda najsilnejší zahraničnopolitický konsenzus vo vláde a medzi najvyššími ústavnými činiteľmi.
Ako je spoločnosť rozpadnutá v otázke, kam má Slovensko patriť, je, samozrejme, zlou správou, pretože sme veľmi zraniteľní v otázke životného záujmu tejto krajiny. Dobrou správou (zatiaľ) je, že politická reprezentácia nekopíruje a neprispôsobuje sa momentálnym náladám, ktoré sú výsledkom aj mnohých iných a so zahraničnou politikou nesúvisiacich faktorov od pandémie až po zdražovanie a sociálne dosahy početných kríz či dezinformácie a cielenú propagandu.
V kontexte chaotického vládnutia posledných rokov schopnosť držať pozíciu v tejto agende a dokonca ísť proti prúdu prevažujúcej verejnej mienky je výborným príkladom toho, ako by mala fungovať zodpovedná politika – robiť aj také rozhodnutia, za ktoré vám netlieskajú, ale sú pre bezpečnosť, existenciu a dôveryhodnosť štátu zásadné. Samozrejme, dlhodobejšie ide o neudržateľný rozpor.
Rozliate dezilúzie
A toho sa týka moja posledná poznámka. Prečo sa napriek vládnemu konsenzu v zahraničnej politike rozpadol konsenzus spoločenský a alternatívna zahraničnopolitická orientácia sa stáva po ďalších voľbách reálnou možnosťou?
Za podstatný dôvod považujem aj to, že zahraničná politika sa stala rukojemníkom dezilúzie občanov z toho, ako je, podčiarkujem, dlhodobo spravovaný štát. Iste, aktuálne obrovské rozčarovanie je najmä z posledných rokov, ale zúžiť ho na obdobie od roku 2020 určite nie je namieste.
