Za tridsať rokov existencie tohto štátu azda nik nebral meno suverénnej zahraničnej politiky tak nadarmo ako strana Smer.
Predstavila dokument, ktorý nazýva návratom suverenity do našich vzťahov so zahraničím. A okrem pochvaly, že položila myšlienky na papier a prezentovala ich pol roka pred voľbami, si zaslúži len uhlie a cibuľu.
Nesedí už počiatočná téza, že po voľbách 2020 „suverenita a obhajoba národno-štátnych záujmov prestala byť súčasťou slovenskej zahraničnej politiky“.
Nuž, len si spomeňme, ako vysoko mali diplomaciu a geopolitiku v prioritách štyri strany, ktoré zložili koalíciu. Pomerne výpovedné je, že strana, ktorá sa chválila expertnými kádrami a tímlídrami, obsadila MZV kariérnym diplomatom Ivanom Korčokom.
Ešte aj jednu z pozícií hneď pod ministrom obslúžili zo zdrojov ministerstva – Ingrid Brocková – a až potom prišlo na post pre straníka Martina Klusa. Toho strana OĽaNO nahradila na tajomníckom poste po odchode SaS z vlády Andrejom Stančíkom.
Jemu slúži ku cti, že má aspoň vlastný diplom z príslušného odboru, čo v tejto koalícii nie je obvyklé.
Pointou však je, že odliv záujmu koaličných strán o zahraničnú politiku a ich neskúsenosť v oblasti, kde sa tak celkom nedá improvizovať – zdravíme Igora Matoviča –, pôsobil na túto oblasť správy vecí verejných vyslovene blahodarne.
