Autor je teológ a farár
Jednou z najobchádzanejších a najkontroverznejších tém Veľkej noci je zrada. Obyčajná, nechutná, nečakaná zrada. Možno je to tým, že je jednou z najťažších vecí, s ktorými sa človek môže v živote stretnúť.
Zo svojej podstaty nás často prekvapí, šokuje, uzemní, ako keď nám niekto, s kým už ideme niekoľko kilometrov po rovnej ceste, zrazu z ničoho nič podkopne nohy. A bolí azda ešte viac.
Zo všetkých síl sa jej snažíme vyhnúť, no priznajme si, prakticky sa to veľmi nedá. Ak chceme žiť život naplno, ak chceme milovať, plánovať, byť milovaní a tí, s ktorými sa počíta, tak na seba berieme riziko, že sa so zradou skôr či neskôr stretneme. Lebo na to, aby sa človek stal zradcom, musí byť najskôr priateľom alebo aspoň dôveryhodným človekom. Je to riziko, ktoré akosi patrí k životu.
Kto by teda nechcel riskovať zradu, musel by sa úplne odstrihnúť od ľudí, nemohol by nikomu dôverovať a čo viac, nemohol by mať ani svoje vlastné sny, nádeje, očakávania, ktoré by sám mohol zradiť. To sa mi zdá lepšie to predsa len „risknúť“.
V kontexte Veľkej noci, tak ako si ju pripomínajú kresťania, nám pri slove zrada vyskočí v mysli meno Judáš. Jeho meno sa stalo synonymom slova „zradca“. Judáš má smolu, že celý jeho život definuje jedna jediná udalosť, ktorá sa stala na jeho konci.
