Od okamihu, keď vo Fínsku (a Švédsku) padlo politické rozhodnutie prihlásiť sa do NATO, bolo ich prijatie fakticky hotovou vecou, takže formálne zakončenie tohto relatívne krátkeho procesu nevyvolalo väčšiu pozornosť. Ale v zajatí zimy úzkosti by sme nemali premárniť príležitosť na oslavu a výsmech kremeľskému 3D šachistovi.

Bolo by prehnané tvrdiť, že vstup Fínska je z hľadiska symboliky, stratégie alebo vojenskej sily najvýznamnejším prekreslením európskej mapy od roku 1990. V tomto smere ťažko pretlačiť zjednotenie Nemecka, prvé rozšírenie NATO o Poľsko (plus Maďarsko a Česko) alebo integráciu oblúka od Tallinnu po Bukurešť v roku 2004.
Napriek tomu ide o podstatnú zmenu. Kremeľ vnímal Fínsko historicky natoľko citlivo, že keď ho neokupoval, tak mu aspoň vnútil špeciálny hospodársko-bezpečnostný model, vďaka čomu poznáme slovo finlandizácia. Teraz je fínska početná konvenčná armáda v NATO, ktoré môže Baltské more považovať za svoje jazero.
To sa Vladimirovi Vladimirovičovi zasa niečo podarilo!