Autor je teológ a spisovateľ
Nemecký filozof Jacob Taubes v kritickom texte o hodnote mesianizmu, ako ju vysvetľoval znalec mystického judaizmu Gershom Scholem, napísal, že existuje súvislosť medzi očakávaním konca a vykúpenia (atchalta di geulach) a zrodením moderného morálneho povedomia.
Scholem bol presvedčený, že judaizmus vo svojom mesianistickom očakávaní skolaboval v minulosti dvakrát.
Najskôr počas epizódy mystického učiteľa, kabalistu a sebaproklamovaného mesiáša Šabtaja Cviho pôvodom zo Smyrny, ktorý v 17. storočí presvedčil významnú časť európskeho a levantínskeho židovstva o svojom vykupiteľskom pôsobení.
Druhý raz v postave chasidského učiteľa a kabalistu Jakoba Franka , ktorý začal svoju mystickú kariéru v prostredí nedočkavej východnej Európy a zakončil ju ako politik pod gilotínou počas Francúzskej revolúcie.
Radostná zvesť a koniec práva
Na základe týchto dvoch dramatických udalostí skolabovala podľa Scholema predstava kolektívneho plánu spásy a túžba po vykúpení sa v judaizme premenila na vnútorné očakávanie bez ohľadu na vývoj dejín.
Dalo by sa povedať, že mystické očakávanie Mesiáša, ktorého tradíciu prevzalo kresťanstvo, sa zmenilo na psychologický zážitok a prinieslo do teologického prostredia moderný, práve sa rodiaci prvok európskeho myslenia 17. a 18 storočia v podobe zrodenia modernej náboženskej psychológie a viedlo k štúdiu toho, čo vlastne náboženská psyché predstavuje v štruktúre nášho myslenia a vzťahu k svetu.
Jacob Taubes Scholemovu autoritatívnu úvahu o kolapse tradičného mystického konceptu Mesiáša uzatvoril takpovediac radostnou zvesťou, akú poznajú veriaci z chrámov a kostolov počas veľkonočných sviatkov. Na základe svojej práce s najstaršími textmi tvrdil, že kolektívne očakávanie konca dejín a konca práva, ako ho formuloval apoštol Pavol v epištole (liste) Rimanom 10,4, kde píše, že „ukrižovaný Mesiáš znamená aj koniec práva“ v zmysle jeho naplnenia a príchodu úplnej spravodlivosti.
