Autorka je lekárka a spisovateľka
Nedávno som čítala článok o tom, ako päť slovenčinárov nerozoznalo četbot od žiaka. Zo zvedavosti som si prečítala slohové príspevky z četbotu: vzhľadom na určitú (nezámernú) chybovosť a občasné neprirodzené vyjadrovanie – prirodzene vlastné študentom, keď sa chcú vyjadriť „inteligentne“, pôsobili naozaj vcelku „študácky“.
S četbotom svitá na lepšie časy aj rodičom, ktorí úporne riešia domáce úlohy za svoje deti, uvedomila som si. Veď ako počas pandémie povedala jedna učiteľka – my veľmi dobre vieme, že tie projekty, za ktoré deti dostanú jednotky, im vypracúvajú rodičia, takže pokojne môžeme ďalej známkovať aj pri online vyučovaní – netreba predsa deti v záujme nejakej spravodlivosti a čestnosti pripraviť o možnosť motivácie dobrou známkou.
Z toho vyplýva, že umelej inteligencie v školstve sa netreba báť: nenaruší dobre zavedený systém, v ktorom už každý pozná svoje miesto a podvádzanie sa široko akceptuje, ba priam sa k nemu nabáda.
Zato v IT sektore, ako mi povedal človek zvnútra, sa niektorí boja, že ich umelá inteligencia celkom nahradí. Hoci on sa k nim neráta.
