Autor je komentátor portálu noviny.sk
Nepotrebujete doktorát zo sociológie a už vôbec nie jasnovidecké schopnosti, aby ste dokázali predvídať, že keď zlyhá politická elita naprieč celým spektrom, doširoka otvorí brány k moci dobrodruhom, extrémistom a bláznom.
Politický proces, ktorý u nás zo dňa na deň naberá väčšiu hybnosť, sme mohli (a mali) očakávať už dávno. Päť minút pred dvanástou bolo zhruba v čase, keď padala vláda Ivety Radičovej. Dnes je už po polnoci a na ďalšie ráno si počkáme možno aj pár generácií.
Bolo by príjemné môcť aspoň povedať, že slovenské prodemokratické politické elity zlyhali. Lenže nezlyhali, my sme si žiadne nevytvorili. Časť zoskupení, ktoré sa tu od roku 1989 striedajú pri výkone moci, síce spĺňa formálne znaky politických strán, svojou skutočnou podstatou sú to však len voľné združenia oportunistov, ktorí v politike uplatňujú osobné ambície, nie spoločné hodnoty a politické idey.
Ako k pohrome došlo, budú musieť zhodnotiť historici, ktorí budú mať potrebný odstup a nadhľad. Z pohľadu súčasníka, ktorý je z podstaty veci integrálnou súčasťou problému, to vyzerá na príslovečný prvý zle zapnutý gombík.
Keď sa menil politický režim, ľudia mali plné ústa slobody, demokracie, spravodlivosti a lásky, v hlavách však nosili skôr obraz ekonomického blahobytu vyspelých západných spoločností. Váhu tu majú len tie hodnoty, ktoré sa dajú vyčísliť v eurách.
Masy nešli na námestia za rovnaké práva pre chudobných Rómov, spoločensky izolovaných Maďarov z juhu Slovenska, bezmála vyhladených židov, napospol zbavených kultúrnej i náboženskej identity, ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou, za rovnaké postavenie žien a už vôbec nie za slobodu perzekvovaných intelektuálov, ktorí nesúhlasili s totalitnou ideológiou. Chceli americké cigarety, nemecké autá, japonskú elektroniku, francúzsku kuchyňu a taliansku módu, nie slobodu a zodpovednosť.
