Autor je manažér zahraničných vzťahov
Ľudská dôstojnosť predstavuje najdôležitejšiu hodnotu západnej civilizácie. U nás je však občan ešte stále len objektom štátnej moci.
Nedávno náš parlament prijal zaslúženú kritiku ohľadom naplňovania práv menšín z mnohých strán len s veľkou nevôľou a ohradil sa voči nej dokonca uznesením. Prečo vlastne? Nuž, ako zvykne hovoriť náš poverený premiér – hodnoty nepustia. A tak sa ohlásili viacerí vrátane Európskej únie, hoci sa to poslancom vôbec nepáči.
Sloboda vyjadriť svoj názor však nie je len aspektom individuálnej slobody – a teda dobrom samým osebe. Je tiež nevyhnutná pre spoločné hľadanie pravdy a životaschopnosť spoločnosti ako celku.
Na pravde však nášmu parlamentu veľmi nezáleží, lebo si sám zvolil predsedu, ktorý podvádzal pri diplomovej práci, a nebolo to prvý raz. Pritom sme štát založený na princípe „Pravda víťazí“. A máme byť aj štátom demokratickým, tak stojí už v Pittsburskej dohode, a to demokratickým na americký vzor.
To značí, ako potvrdil Najvyšší súd USA pri posudzovaní homosexuálnych manželstiev, že všetkým ľuďom bude zaručená rovnaká dôstojnosť v očiach zákona i rovnaká právna ochrana, teda presne to, čo garantuje aj dvanásty článok Ústavy Slovenskej republiky.
Mene tekel!
U nás však podľa poslancov platia zrejme nejaké iné demokratické princípy a radšej chvália bohov zlatých, kovových, drevených či kamenných, než by sa mali vážne zaoberať ľudskou dôstojnosťou a rovnoprávnosťou.
Keď im príde ombudsmanka reportovať o stave ľudských práv, tak sa ich ukáže ledva pomyselný tucet alebo zmietnu jej správu jednoducho zo stola.
