Hádam nikto nebude považovať za zľahčovanie psychických problémov mladých ľudí zlomyseľnú poznámku, že sebapoškodzovanie asi metastázovalo aj do prostredia politických strán. V tomto prípade budeme hovoriť o súdružskom coming oute v podaní PS.
Asi vieme, že PS čelí nielen výčitkám z ľavičiarstva (akoby to bola úchylka), ktorým sa urputne bráni stredovou nálepkou, ale podchvíľou aj zo zväzácko-marxistického zápalu. To nehovoria len radikáli v podobe bojovníkov proti liberálnej demokracii ako Milan Krajniak, ale aj umiernenejší pravičiari.
Napríklad Miroslav Beblavý to kedysi nazval „vypätým ľavicovým liberalizmom“.
No a v takej situácii PS zvolá ľudové zhromaždenie na podporu údajne najlepšej prezidentky v dejinách, ktorej sa majú občania spontánne poďakovať za jej službu v prospech národa, dať najavo ľútosť nad príkoriami, ktorým musí čeliť zo strany temnej opozície, a prejaviť túžbu po opakovaní jej mandátu.
Veď to sa takto nerobilo hádam ani za komunizmu.
