V roku 2016 som sa v otvorených zdrojoch pokúsila pozrieť na to, ako končia na súdoch extrémistické trestné činy. Nebol to pekný pohľad, ale naozaj frustrujúce čítanie.
Náckov zaradom oslobodzovali.
Kým fašisti pomaly prenikali do najvyššej politiky, ich rôzni drobní prívrženci pokladali za úplne normálne nosiť na sebe a rozširovať rozmanité extrémistické symboly a materiály. A ak sa s tým polícii a prokuratúre aj chcelo zaoberať (pochvala) a dostali taký prípad pred súd, náckovi stačilo pred sudcom vyhlásiť, že nevedel, čo je na tom odznačiku, len sa mu páčil, a tak ho nosil. Nevedel, že rozmnožuje fašistickú symboliku, veď je to staroslovienske z roku 3000 pred naším letopočtom!
Potom som v rozsudkoch našla ozajstný poklad pre zberateľov.
Odpustky pre fašistov rovno z okresného súdu
Prípad sa odohral v roku 2014 v Liptovskom Mikuláši. V rámci ukážkového domáceho násilia muž takmer zabil syna, ktorého chcel vyhodiť z okna, a zmlátil manželku, ktorá mu v tom zabránila, tak, že okrem iného jej zlomil nos.
Kto háda, že zo súdu odišiel minimálne s podmienkou – po veľmi presvedčivom oľutovaní činu, tristo sľuboch, že už to nikdy neurobí a dá sa liečiť, a niekoľkých vlastnoručne vysypaných popolníkoch na hlavu –, mýli sa.
