Juraj sa spája s mnohými pranostikami. V rôznych obmenách sa opakuje motív dažďa, pričom všetky zastávajú názor, že dážď znamená úrodu. Naši predkovia odpozorovali, že „ak prší na Ďura, bude ovos, keby ho na skalu zasial“.
V roku 1836 zrejme na Juraja nepršalo, inak by sa Ľudovít Štúr nerozhodol zorganizovať výlet na Devín. Hurban, ktorý mal v tom čase devätnásť rokov, nám o charaktere počasia zanechal trvalé svedectvo: „Jarné slnko kúpalo svoje lúče v tichom, veličensky v svojom koryte rozlievajúcom sa Dunaji.“
Počas tohto pamätného výletu nadobudol Hurban presvedčenie, že „jadro mládeže takej vyženie v národe nové podrastky, v ich tôňach odpočinie dakedy národ ubiedený.“ Dnes sa nám jeho riadky nečítajú ľahko, nie pre archaickú slovenčinu, ale pre pátos v každom slove.
Výlet štúrovcov sa konal v období medzi prvou a druhou vlnou romantizmu, čiže potom, ako v Británii vznikli Austenovej rodinné romány s detailne prekreslenými charaktermi, a predtým, než vyšli diela sestier Brönteových.
Štúrovci síce mohli obdivovať emancipáciu a spoločenskú drobnokresbu veľkej západnej literatúry, ale tento luxus si nemohli dovoliť. Slovensko vôbec neexistovalo a nad akoukoľvek ambíciou o psychologický román sa týčila existenčná potreba pomenovať seba samého, svoju minulosť.
