Toto by nám čínski súdruhovia nemuseli robiť. V medzinárodných poriadkoch až donedávna platilo, že akokoľvek sa nám nemusia páčiť veľmi selektívne kritériá (super)veľmocí, v zásade sa usilovali budiť zdanie, že rešpektujú základné fakty a medzinárodné pravidlá. Nemali to až také ťažké, veď si ich sami napísali.
O Rusku už je v tomto kontexte škoda reči. Z „normálnej“ autokracie sa transformovalo na šovinizmom sfetovanú fašistickú totalitu, ktorá už len vrieska, že na nás hodí termojadrovú hlavicu, čím sa fakticky vylúčila z civilizácie. Iste, o Rusku treba hovoriť, ale nie s ním.

Dobre, možno keď niektorá postputinská garnitúra otvorí rokovanie o denacifikácii ako podmienke prijatia do ľudského spoločenstva.
Ale prekvapilo, keď čínsky veľvyslanec vo Francúzsku začal spochybňovať nezávislosť postsovietskych republík na čele s Ukrajinou. Vzhľadom na korekciu z Pekingu to bol azda len exces jednotlivca, ale keďže takéto sprostosti si zvyčajne žijú vlastným životom, je to milá príležitosť na didaktickú vsuvku.