Autor je biochemik a imunológ, pôsobí v SAV a MUW
Je tu máj, vôbec najkrajší mesiac. Počas májových večerov milenci na lavičkách v parkoch debatujú o predvolebných prieskumoch tak vášnivo, že mládenci zabudnú svojim milým postaviť máje. Školopovinné deti zasa čítajú Mayove romány.
Ja som ako školopovinné dieťa máj priam nemal rád. Nie preto, že som viac ako Maya čítal Verna. Máj bol pre mňa kontrapunktický mesiac. Podobne ako september.
V septembri slnko ešte hreje, ale už nepáli. Ideálne. Až na to, že prvého septembra sa išlo do školy.
V máji slnko už hreje, ale ešte nepáli. Báječné. Až na to, že prvého mája sa chodilo do sprievodu. A to bolo pre mňa ešte horšie ako tá škola v septembri.
Prebiehalo to asi takto.
Bolo šesť hodín ráno, keď ma zo sna zrazu zobudili ohlušujúce fanfáry. Je prvého mája, uvedomil som si v polospánku, prevrátil sa na druhý bok a hlavu si zakryl naškrobeným vankúšom. Spať sa už však v žiadnom prípade nedalo.
Ako vždy v tento deň a o tejto hodine, priamo pod našimi oknami vyhrávali uniformovaní železničiari fortissimo Vstávaj, Jano, hore, na baňu klopajú. A potom ešte zo päť ďalších rezkých pochodov, kým sa nepresunuli o panelák ďalej. Každý rok na minútu presne.
Mama vravela, že hrajú dajakému susedovi – papalášovi. Ja som však vedel, že to bolo preto, aby som nezaspal do sprievodu. Na prvého mája – Sviatok práce – sa totiž nešlo do školy. A ani do práce. Celé mesto išlo do sprievodu. Povinne. Aj keby bola sobota alebo nedeľa.
