Presvedčiť Zuzanu Čaputovú, ktorá mesiace vzdorovala verejnému tlaku, aby napokon vyhlásila sebou neželanú prezidentskú vládu, si žiadalo od Hegera a spol. veľkú kreativitu. Podarilo sa.
Ak existovala cestička vyplávať z Vlčanovho škandálu s hlavou nad hladinou, pochovalo ju tragické televízne vystúpenie Hegera. Prezidentku vohnal do jednoSMERnej ulice, čo definitívne potvrdil „samoodpoverený“ Káčer.
Ešte aj keby Heger dostal do ulíc nejaké (desať)tisíce protestujúcich, na čo nemal najmenšiu šancu, dalo by sa povedať len: Mečiar II. (Nátlaková akcia ulice by bola jediná zrozumiteľná „filozofia“ takéhoto skratu, akým nesporne bol verejný záchvat sebaľútosti a hádzanie si popola na hlavu.)
Vlčan dokázal nemožné: dezinformačná hystéria okolo otráveného obilia z Ukrajiny, ktorú pomáhal naštartovať, nebude jeho najhlbší zápis do slovenskej politiky. Také nadradenie osobného záujmu, aby niekto pred očami celého národa uprednostnil stupňovanie chaosu pred vzdaním sa dotácie, môže len človek bez hanby.
