Autor je komentátor portálu noviny.sk
Nebojte sa, dobre bude. Tento národ sa predsa v zlomových okamihoch histórie vždy dokázal zmobilizovať a postaviť sa na správnu stranu. Trebárs v roku 1939, keď sa ochotne spojil s Adolfom Hitlerom a nacistickým Nemeckom. Aj v roku 1948, keď sa so Sovietskym zväzom (na večné časy a nikdy inak) vydal na cestu budovania komunistického raja.
A opäť v roku 1968, keď okupačným armádam dodatočne poslal pozývací list a začal sa opäť normalizovať. Naposledy v roku 1993, keď nechal Vladimíra Mečiara, aby mu založil jeho vlastný štát v podobe, akú si užívame dodnes. Dobre bude, len možno nie všetkým.
Vláda Igora Matoviča, ťahaná jeho plnokrvným bielym koňom Eduardom Hegerom, definitívne dopadla a rozbila sa akurát v čase, keď u nás oficiálne oslavujeme Deň víťazstva nad fašizmom. Je to trochu bizarný sviatok, vzhľadom na to, kto koho porazil a koľkí z toho mali skutočnú radosť.
Týždeň pred parlamentnými voľbami si budeme húževnato nepripomínať posledný pogrom na Slovensku. Dobrí občania Topoľčian ho zorganizovali 24. septembra 1945, čiže už po skončení vojny, pretože hŕstka Židov, ktorí nemali ani toľko taktu, aby v holokauste skapali spolu s ostatnými, sa vrátila do mesta a ešte sa aj domáhala vrátenia časti ulúpeného majetku.
Policajti sa len prizerali, vraj bezmocne, ale na potlačenie lynču povolali aj víťaznú československú armádu. Tá sa v prvom kole, samozrejme, pridala k pogromu. Aj tento incident naznačuje, kto sa z výsledku vojny tešil, koho vystrašil alebo kto bol na Slovensku víťazom a kto porazeným.
Nový pozdrav, rovnakí ľudia
Keby sme sa držali strohých faktov a logiky veci, Sovietsky zväz vojenskou silou dobyl naše územie od nacistického Nemecka. Iste, my sme tu medzitým aj povstali. V auguste 1944, keď už bolo aj menej bystrým účastníkom nemeckého vojnového úsilia jasné, že vyjde nazmar. Ale veď dobre, radšej neskoro ako nikdy, to je jasná vec, lenže, pri všetkej úcte k hrdinom, nazývať to povstanie národným je celkom neprimeraným krášlením reality.
