Estónske úrady sa opakovane vracajú k udalosti z roku 2007 nazývanej prípad Bronzového vojaka. Učia sa na nej, ako predchádzať bezpečnostným hrozbám. A zneužívaniu pamäti a pamätných miest na vyvolávanie napätí v spoločnosti.
Pred pár dňami sme počuli Andreja Danka sugestívne sa pýtať, kto pomaľoval Slavín ukrajinskými farbami, a hneď sa aj ponáhľal ukázať na „prezidentkiných ľudí“. Teraz nechajme stranou toto škandalózne obvinenie, ktoré presahuje mysliteľný rámec kritiky či ideového zápolenia.
Bude nás zaujímať, že politik tak urobil práve na Slavíne v deň osláv víťazstva nad fašizmom. Spoločne s Ficom, Uhríkom a Tarabom si v poslednom čase zakladajú na tvrdení, ako im je bránené oslavovať a nosiť vence či vlajky. A hovoria to na verejných miestach spod vlajok a s vencami pri nohách. Toľko k hroznému útlaku, ktorý simulujú ako zvíjajúci sa futbalista, ktorého nik nekopol.
Okrem konštatovania, že ide o predvolebný folklór, by však táto praktika mala byť vnímaná v súvislosti s tým, čo nás naučil estónsky prípad sochy červenoarmejca.
