Autorka je režisérka
Pískam záverečné sekundy rodinného turnaja. Trávnik je skropený potom nesúrodej štvorice. Sedemdesiatročný dedko s dušou na jazyku, štrnásťročný vnuk, ktorý rastie rýchlejšie ako jarná burina, a dvaja ašpiranti na polstoročné bilancovanie, jeden z nich je môj muž. Po poslednom výkope sa zrúti na zem, ozelenie ako tráva pod ním a drží si zlomenú nohu. Mám postarané o program do konca júna.
Lekár na urgente v Galante sa pozrie na snímku a pošle muža, aby odskackal vedľa. Zdravotník sa odhodlane pustí do sadrovania zdravej nohy. Toto nie je vtip. Po polhodine opúšťame špitál s papierom, že sa máme o dva dni hlásiť na traumatológii v našom bydlisku.
Najbližšie máme Kramáre. Susedova žena mala našťastie minulý rok úraz a zostali im v kumbále barly, ktoré nám teraz požičajú. Odveziem muža pred vchod, zastanem na štyri blinkre a pomôžem mu vystúpiť. Spôsobujem kolónu, všetkým nám tečú nervy. Hľadanie parkovacieho miesta mi zaberie pol hodiny.
Pri vrátnici sú tri invalidné vozíky zopnuté reťazou, aby sme ich náhodou nepoužili. Pred dverami traumatológie sa kopia ľudia ako polámané veci.
Objaví sa sestra, má riedke šedivejúce fúzy, hnedasté kamašle vytiahnuté nad pupok, zapravený rozgajdaný pulóvrik, chrúme čipsy a naposledy mala dobrú náladu niekedy v detstve. S touto vizážou by ju nezamestnali ani ako toaletárku v motoreste v Bošáci. Osopí sa na nás, že patríme vedľa, ale lekár neordinuje. Máme prísť o týždeň.
Hlavou mi prebehne podozrenie, že dôsledok tohto sebavedomého manažmentu by sa nám nemusel vôbec páčiť. Noha má fialovú farbu, rozhodneme sa nesúhlasiť. Sestra sa vyhráža, že nás oznámi riaditeľovi. Prosíme ju, aby to spravila a z riaditeľa sa vykľuje dôvod, pre ktorý Kramáre vlastne existujú a produkujú vyliečených jedincov.
