Nie je záhada, prečo sa viaceré politické strany budú v kampani prezentovať krédom „normálnosti“. Pre uplynulé tri roky boli príznačné krízy vyvolané nielen vonkajšími okolnosťami, ale aj totálnou nepripravenosťou kádrov, ktoré sa svoju neschopnosť pokúšali liečiť svojvôľou a ignorovaním pravidiel.
V istom zmysle je teda dovolávanie sa normálnosti istou obmenou mimoriadne úspešného hesla spred jedenástich rokov, keď si ľudia zaslúžili istoty. (A aj ich dostali.)
Tentoraz je trochu pikantné, že ako alternatíva ku „kríze chaosu“ sa nám núkajú jej tvorcovia. Najsmiešnejšie je to samozrejme pri Eduardovi Hegerovi, ktorý bol toho bordelu hlavným strojcom a považoval ho za prijateľnú cenu za to, čo je preňho najcennejšie – vlastná funkcia.
Ale to je len prejav obyčajnej plytkosti charakteru, politicky zaujímavejší je prípad Borisa Kollára.
