Autor je teológ a farár, pôsobí v ČR
Otec, Syn, Duch. Slovenčina vo svojom opise Boha nenachádza miesto pre ženský rod ani pohlavie. Platí to aj pre rôzne metafory a prirovnania, ktorými sa kresťania snažia vysvetliť svojmu okoliu, v akého boha to veria.
V nich boh vystupuje ako kráľ, záchranca, radca, vykupiteľ... Skrátka a dobre, rodovo stereotypne je u nás aj pán boh chlap ako hora.
Na druhej strane dobre vieme, že kam čert nemôže, tam „pošle ženu“, to je predsa jasné. Niet sa čomu čudovať, veď to predsa bola žena, kto sa ako prvý zahryzol do bájneho jablka. A od tých čias...
No od tých čias sa vlastne aj často stávalo, že sa o Bohu hovorilo síce nie v ženskom rode, ale prinajmenšom v metaforách a opisoch, ktoré boli jednoznačne ženské. Boh v nich ochraňuje „svojich“ rovnako ako samičky vtákov ochraňujú mláďatá, keď ich schovávajú pod svoje krídla.
No aby sme neboli len romantickí, na inom mieste im hrozí, že sa s nimi stretne ako medvedica, ktorú zbavili mláďat, a roztrhá im hruď až k srdcu.
Feministická teológia, ktorá sa k bohu často obracia ako k žene, sa (nielen) v našich končinách nikdy veľmi neujala. Je nám to proti srsti, nejde nám z úst.
