História interrupcií na Slovensku – kam smerujeme?

Autorka je členka predsedníctva hnutia Progresívne Slovensko

Opakované snahy o sprísnenie interrupčného zákona na Slovensku nie sú žiadnou novinkou. Ženy neustále musia bojovať o právo na voľbu a obhajovať svoje reprodukčné práva.

Ešte smutnejšie je, že ani za posledných zhruba osemdesiat rokov sa dôvody a rétorika politikov a političiek usilujúcich sa o obmedzenie prístupu k bezpečným interrupciám nijako nezmenili – všetky sú ideologicky motivované a prichádzajú z ultrakonzervatívnych či extrémistických kruhov.

Ciele sú rôzne – od zvyšovania pôrodnosti cez ochranu života „nenarodeného dieťaťa“ až po „pomoc tehotným ženám“. Skutočným cieľom je však vždy obmedzovanie práv žien, ktoré sú často vykresľované ako vrahyne, ak sa rozhodnú podstúpiť interrupciu, a vyvíja sa na ne psychický nátlak, aby dieťa donosili.

Nie po prvý raz v parlamente badáme snahy konkrétnych politikov a političiek urobiť zo Slovenska baštu náboženských fundamentalistov, ktoré nereprezentujú ani samotných slušných kresťanov a kresťanky. Tieto črty sa so Slovenskom ťahajú historicky.

Teraz je však situácia tým vážnejšia, že aktuálny parlament je takmer celý konzervatívny, čo je podľa poslankyne Záborskej „historická príležitosť, ktorú treba využiť“. Príležitosť na čo? Nuž na to, aby otočili kormidlo Slovenska smerom k autokratickým režimom a vzdialili ho od hodnôt Európskej únie, ktorej sme členským štátom. Preto treba nahlas povedať, že téma sprísňovania interrupcií nie je zástupnou témičkou ani kultúrnou vojnou.

To, čo sa deje, a bude sa v ešte väčšej miere diať, čím hlbšie budeme v kampani, je tvrdý zápas za ľudské práva a demokratické hodnoty, ktoré sú vo vážnom ohrození, pretože antidemokratické sily sa tlačia k moci.

Pozrime sa však, ako sa téma obmedzovania prístupu k bezpečným interrupciám na Slovensku vyvíjala v čase.

Od prvej ČSR po Kinder, Küche, Kirche

Je veľmi náročné určiť úplný počiatok snáh o sprísnenie či zakázanie interrupcií na území Slovenska, pretože tieto snahy tu boli prítomné od nepamäti. Keby sme však mali niekde začať, môžeme tak urobiť v čase existencie vojnovej Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945.

Ako hovorí historička Denisa Nešťáková, pokusy o obmedzovanie prístupu k interrupciám tu boli aj v časoch prvej Československej republiky, ale neboli zďaleka také striktné a kruté ako v období vojnového slovenského štátu.

Počas prvej ČSR platil pre jej slovenskú časť kriminálny zákonník, v ktorom boli interrupcie nelegálne a pokutované. Vo vojnovom slovenskom štáte boli tresty za vtedy nelegálne interrupcie podstatne prísnejšie – ženy mohli skončiť vo väzení – a parlament zakázal aj antikoncepčné prostriedky (s výnimkou kondómov, ktoré však boli prevažne určené vojakom smerujúcim na front).

Niet sa čo čudovať, keďže vládnuca Hlinkova slovenská ľudová strana razila silnú kresťanskú pravicovú politiku, ktorá nemala v záujme dávať ženám práva a akokoľvek ich zapájať do verejného života. Netajili sa „Kinder, Küche, Kirche“ propagandou, ktorá ženy videla len ako matky, rodiace a starajúce sa doma o deti.

Socialistické Československo: potupné komisie

Interrupcie neboli do roku 1957 povolené vôbec. To však neznamená, že by sa nevykonávali. Vykonávali sa, ale nelegálne a často neodborne, čo znamenalo, že pri nich zomieralo množstvo žien.

Národné zhromaždenie preto práve v roku 1957 interrupcie povolilo prostredníctvom zákona o umelom prerušení tehotenstva. Interrupcia mohla byť vykonaná pri týchto indikáciách: vek ženy do 16 rokov, ak bolo tehotenstvo zistené do troch mesiacov, a po 45. roku veku ženy.

V roku 1962 však vznikli tzv. interrupčné komisie, ktoré mali posúdiť „oprávnenosť“ žiadostí o interrupciu. Tieto komisie boli pre ženy veľmi potupné a často boli ich súčasťou aj ľudia mimo odbornej verejnosti (napríklad tam sedeli ženy „so skúsenosťou“ či rôzni komunistickí funkcionári), ktorí kládli ženám nepríjemné a nevhodné otázky. Väčšina žiadostí bola schválená, ale fakt, že sa žena musí ísť spovedať komisii, množstvo žien od interrupcie odrádzal.

Aj keď komunistický režim odmietal spájanie s kresťanstvom, silnou črtou najmä v období normalizácie bol konzervativizmus v rodinnej politike, zameraný na populačnú politiku a podporu tradičnej rodiny. Dôraz sa kládol na zdržanlivosť, v porovnaní so západným svetom bola na našom území dostupná zastaralá antikoncepcia a nerobila sa žiadna osveta. O právach žien či akýchkoľvek emancipačných snahách nemohlo byť ani reči.

V roku 1986 vtedajšia Slovenská národná rada prijala zákon č. 73 Zb. zákonov o umelom prerušení tehotenstva. Tento zákon sa v oblasti interrupcií na Slovensku hodnotí ako prelomový, pretože prvýkrát povoľoval žene legálne podstúpiť umelé prerušenie tehotenstva, ak o to písomne požiadala, tehotenstvo nepresiahlo 12 týždňov a nebránili tomu zdravotné dôvody.

Súčasťou zákona bol po prvýkrát v histórii nárok na bezplatnú hormonálnu a vnútromaternicovú antikoncepciu pre ženy.

Dôvodom, prečo bol tento zákon prijatý, bol vývoj vo svete. OSN svojím Dohovorom o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien vyhlásila právo na plánované rodičovstvo za jedno zo základných ľudských práv. Tento Dohovor nadobudol v Československu platnosť v roku 1982 a viedol k prijatiu spomínaného, na tie časy liberálneho interrupčného zákona, ktorý platí dodnes.

Samostatné Slovensko: počet interrupcií klesá, návrhy na sprísňovanie sa kopia

Interrupčný zákon z roku 1986 prešiel spolu s ostatnými zákonmi vtedajšej ČSFR aj do legislatívy samostatnej Slovenskej republiky. Hoci po páde komunizmu sa počet umelých prerušení tehotenstva neustále znižoval (a znižuje sa dodnes), od roku 2000 pozorujeme neustále pokusy konzervatívnych strán či prúdov o úpravu tohto zákona smerom k obmedzeniu interrupcií.

Odvtedy sme svedkami len samých sprísňujúcich návrhov zákonov v oblasti interrupcií.