Autorka je sociologička
Dištančné vzdelávanie patrí k hrôzam pandémie, ktoré ostávajú v živej pamäti všetkých rodičov. Ani učitelia základných a stredných škôl naň nespomínajú s radosťou. Zo dňa na deň museli zvládnuť prácu s digitálnymi technológiami a meniť spôsob výučby, aby zaujali deti pred obrazovkami.
Nedostali manuál, ktorý by im pomohol zvládnuť prácu v niektorej z mnohých online aplikácií ani systematické tréningy výuky v online priestore. Jednoducho ich hodili do hlbokej vody s tým, že si už nejako poradia.
Nedostatok podpory, ktorú učitelia mali počas pandémie, sa nám síce nepáčil, ale ospravedlnili sme ho tým, že išlo o nečakanú, až katastrofickú situáciu, na ktorú sme nemohli byť úplne pripravení.
Pandémia je za nami. Lekcia, ktorú si z nej naši poslanci zobrali, však nie je tá, že učitelia sú dôležití a na kvalitnú prácu potrebujú dobrú infraštruktúru a podporu. Naopak, zdá sa, že z pandemickej skúsenosti si zobrali to, že ak učiteľov hodíme do hlbokej vody, otrasú sa a naučia sa plávať.
Súčasnou hlbokou vodou je zavedenie troch hodín telesnej výchovy do týždňa. Hoci je už koniec mája, základné školy majú byť do začiatku septembra schopné zariadiť tri hodiny telesnej výchovy do týždňa. Poslancov príliš netrápi, že školy na takúto zmenu nemajú nevyhnutné priestory (mnohé telocvične praskajú vo švíkoch a učia sa v nich nulté aj siedme hodiny) ani personálne kapacity (ak má byť vyučovanie telesnej výchovy zmysluplné, má ho mať na starosti kvalifikovaný personál).
Blahosklonne odkazujú učiteľom a učiteľkám, že všetko sa dá, keď sa chce. Že telocvik sa dá kvalitne učiť aj vonku a že riaditelia a riaditeľky si majú sami zohnať zdroje na získanie priestorov. Otvorene sa tešia, že táto zmena nebude stáť štát ani euro.
