Autor je zástupcom šéfredaktora českého denníka Právo
Úradnícka vláda v Česku je vynálezom prezidenta Václava Havla inšpirovaným prvou Československou republikou. Úradnícke zostavy Josefa Tošovského, Jana Fischera a Jiřího Rusnoka boli úplne odlišné a iná je aj prvá slovenská úradnícka vláda Ľudovíta Ódora.
Zopár poučení a varovaní však trojaká česká skúsenosť prináša – reč bude predovšetkým o dôvere parlamentu a dočasnosti.
Úradníci s dôverou
„Mojou povinnosťou je ponúkať snemovni vlády, ktoré majú nádej na získanie dôvery, a nie také, ktoré ju zaručene nemôžu dostať. Kedysi som síce písal komédie, ale v politike sa mi veru nechce hrať komédiu a zasadzovať sa tým o to, aby sa našim spoluobčanom politika protivila ešte viac, než sa im protiví dnes, a aby sa náš štát stával svetu nepochopiteľným a smiešnym,“ povedal poslancom prezident Václav Havel 28. januára 1998, keď ním vymenovaný úradnícky kabinet vedený bankárom Josefom Tošovským žiadal o dôveru. A dostal ju – podporila ho významná väčšina poslancov.
Prvým kritériom pri hodnotení úradníckych vlád (žiadna taká inštitúcia sa v slovenskej ani českej ústave nevyskytuje) je práve to, či získali dôveru parlamentu, pretože inak sú možno nutným, ale zjavným porušením základných demokratických pravidiel.
Dvom českým sa to podarilo, tretej, vymenovanej prezidentom Milošom Zemanom, nie. Aj preto je odstrašujúcim príkladom, ako pošliapavať ústavu, otriasť politickým systémom a nebezpečne kumulovať moc.
Na Slovensku je však situácia odlišná, takže na kroky prezidentky Čaputovej a vládu Ľudovíta Ódora nie je možné pozerať ako na prezidentský „takmerpuč“ Miloša Zemana.
Zemanom vymenovaná vláda v roku 2013 nebola úradnícka, ale prezidentská alebo presnejšie – vláda priateľov Miloša Zemana. A hoci bol jej predsedom odborník s ministerskou skúsenosťou Jiří Rusnok, bola to najhoršia úradnícka vláda zo všetkých troch. Nezískala dôveru parlamentu a preslávila sa personálnymi čistkami na ministerstvách i v štátnych úradoch. A predovšetkým bola pre ľudí okolo Zemana bránou k štátnym funkciám a moci.
Navyše mal prezident pri jej vzniku na stole väčšinu v Poslaneckej snemovni pre vládu vedenú Miroslavou Němcovou (ODS). Bola by na rovnakom pôdoryse (ODS, TOP 09 a Veci verejné) ako vláda Petra Nečasa, donútená k potupnému odchodu po afére jej predsedu so šéfkou úradu Janou Nagyovou.
Prezident znásilnil ústavu a po rokoch priznal, že to bol pokus zmeniť politický systém krajiny z parlamentného na poloprezidentský.
Čaputová nie je Zeman
Máme teda porovnávať Zemanovo vyčíňanie s postupom Zuzany Čaputovej, ktorá vymenovala svoju vládu Ľudovíta Ódara bez toho, aby pre ňu vopred dohodla podporu politických strán v Národnej rade? Je v prezidentkinom konaní zjavná snaha „hrať v politike komédiu“, „aby sa našim spoluobčanom politika protivila ešte viac“ a „aby sa náš štát stával svetu nepochopiteľným a smiešnym“, ako povedal Václav Havel?
