Listy o demokracii
Toto je jeden z Listov o demokracii, projektu 4. Fóra o európskej kultúre, ktoré sa uskutoční v júni 2023 v Amsterdame. Fórum, ktoré organizuje holandská oganizácia De Balie, sa zameriava na význam a budúcnosť demokracie v Európe a spája umelcov, aktivistov a intelektuálov s cieľom preskúmať demokraciu skôr ako kultúrny než politický prejav.
V rámci projektu Listy o demokracii päť spisovateľov predstavuje svoju víziu budúcnosti Európy v reťazi piatich listov, ktorú inicioval Arnon Grunberg. Spisovatelia - Arnon Grunberg, Drago Jančar, Lana Bastašić, Oksana Zabuzhko a Kamel Daoud - sa počas fóra stretnú v rozhovore o Európe, ktorá nás čaká, a o úlohe spisovateľa v nej.
Doteraz uverejnené listy sú k dispozícii v angličtine tu.
Bola som v berlínskom kníhkupectve, jedla som škoricové osie hniezdo (lebo to sa v kníhkupectvách už teraz môže) a čítala som bell hooks, keď som sa dozvedela, že Dubravka Ugrešićová zomrela.
Dozvedela som sa to tým najhorším možným spôsobom – cez sociálne siete –, hoci si nie som istá, či vôbec existuje správny spôsob, ako sa dozvedieť, že vám zomrela priateľka.
Sťahujem sa z miesta na miesto príliš často na to, aby som sa osobne stretla s niekým blízkym, ktorý by sa na mňa vážne pozrel, chytil ma za ruku a povedal: „Mám zlé správy.“ V tomto meste nepoznám nikoho dosť dlho na to, aby ma držal za ruku.
Jazyk ma sklamal
Tak som tam len tak sedela so svojím hlúpym škoricovým osím hniezdom, v ruke som držala knihu o láske a cítila som otvorený hnev.
Spomenula som si, že moja sestra, psychologička, ma nedávno prinútila stiahnuť si aplikáciu, ktorá ľuďom pomáha nájsť správny výraz pre každú emóciu, keď ju práve cítia. Povedala mi, že by mi to mohlo pomôcť pri presnom vyjadrení mojich pocitov. A tak som aplikáciu otvorila a prechádzala som kategóriou „vysoká energia nepríjemné“.
Slová mi plávali po obrazovke v červených a oranžových bublinách. Šokovaná. Vydesená. Ohromená. Úzkostná. Vystrašená. Zúrivá. Žiadne z nich nefungovalo. Potrebovala som jediné slovo. Moja obľúbená juhoslovanská autorka je mŕtva a zhodou okolností to je aj moja blízka priateľka a jediný ženský vzor, ktorý som v tejto profesii mala, a ja som na ňu nahnevaná, lebo sme sa mali stretnúť o dva mesiace. Ale jazyk ma sklamal. Opäť.
Potom som sa pozrela na knihu bell hooks, ktorú som stále držala v ruke. Slovo láska napísané malými písmenami. Dubravka písala o láske, o milovaní písania.
Keď ma bolel žalúdok, urobila mi mätový čaj. Keď trpela Európa, písala. A keďže bola toľkými vecami naraz a zároveň žiadnou z nich (Juhoslovanka, Chorvátka, Holanďanka, post-tá a post-tá, čarodejnica, žena, spisovateľka), pomyslela som si, že práve ona sa najviac priblížila k definícii toho, čo to vlastne znamená byť Európankou.
Vždy som mala komplikovaný vzťah k označovaniu identity na základe geografie. Môj prvý pas bol juhoslovanský a moja mama ho stále uchováva v starej škatuli od topánok spolu so strojopisným zoznamom postčernobyľských inštrukcií pre rodičov. V Chorvátsku sme boli Srbmi, a tak sme museli odísť pre to, čo sama Dubravka vo svojich esejach opísala ako čistý chorvátsky vzduch.
Práve v čase, keď ju jej kolegovia – univerzitní profesori a novinári – exkomunikovali za to, že vystupovala proti nacionalizmu, sme sa z tých istých dôvodov usadili v Bosne. V meste Banja Luka som zase bola Chorvátkou pre svoj záhrebský prízvuk. Otec mi pri stole opravoval slovník, akoby naše sväté srbstvo záviselo od toho, či použijem správne slovo pre lyžičku.
Európanstvo plné cudzích slov
O niekoľko rokov neskôr, keď som sa presťahovala do Belehradu, som bola zrazu bosnianskym dievčaťom, môj starý záhrebský prízvuk už dávno zmizol a nahradili ho prirezané krajinské samohlásky, na ktoré sa moji profesori magisterského štúdia a mnohí kolegovia pozerali s dešpektom.
Kamkoľvek som prišla, bola som niekto iný a jazyk, ktorým som hovorila, prezrádzal moju cudzosť. Keď som sa v dvadsiatich rokoch presťahovala do Barcelony a niekto sa ma opýtal, odkiaľ som, jednoducho som povedala, že som Juhoslovanka. Nebolo to z nostalgie, len som nemala chuť nikomu robiť 30-minútovú prednášku o balkánskej histórii. Ani raz som však nepovedala, že som Európanka.
Počas pobytu v Španielsku som si rýchlo uvedomila, že som všetko, len nie Európanka. Moji priatelia boli plní fascinujúcich príbehov o programe Erasmus a rýchlo zmenili tému, keď som priznala, že tento program pre bosnianskych študentov nikdy neexistoval. Toto ich európanstvo bolo plné slov, s ktorými som sa nedokázala stotožniť, ale naopak, pri ich rozbaľovaní som si našla vlastné definície.
Cestovanie s iba batohom znamenalo mať funkčný pas. Mileniál znamenalo, že v domácnosti je elektrina. Interrail znamenal rokfortský expres. V istom momente som odmietla pozvanie na večierok s názvom Chýbajú mi deväťdesiate roky! a vyhovorila som sa na bolesť hlavy, aby som nemusela poučovať skupinky s len batohom cestujúcich mileniálov o krviprelievaní, ktoré sa v tom období udialo v mojej krajine.
Bosnianske dievča
V mojich dvadsiatich rokoch bola Európa len sériou „ čo mohlo byť“, a to vo mne vyvolávalo pocit zatrpknutosti a cynizmu. Mohla som mať lepší vysokoškolský titul. Mohla som vidieť svet. Mohla som dospieť a pocítiť ľútosť za deväťdesiatymi rokmi. A aj keď mi na nej záležalo akýmsi nevysloveným kyslým spôsobom, zdalo sa mi, že táto Európa – biela, kresťanská, bohatá – sa o mňa veľmi nezaujíma.
Nevedela nič o mojej starej mame, ktorá v štyroch rokoch prežila zásah bleskom, zbožňovala Mariu Callasovú a mexické telenovely a musela mať pri sebe písomné povolenie, aby mohla ísť na trh, pretože jej meno bolo moslimské. Niektorí z mužov, ktorí od nej žiadali doklady, bývali jej žiakmi na miestnej základnej škole.
Táto Európa bola tá, ktorá mi čoskoro začala platiť za rozprávanie o vojne. Zdalo sa, že chce počuť iba to – hrôzostrašné príbehy. Bola som bosnianskym dievčaťom v luxusnom belgickom divadle, ktoré rozprávalo o následkoch vojny ľuďom, ktorí potrebovali 150 rokov na odstránenie sochy kráľa Leopolda II.
Bola som bosnianskym dievčaťom v španielskom kníhkupectve, ktoré hovorilo o následkoch vojny ľuďom, ktorých diktátor po obnovení monarchie pokojne zomrel v posteli a na jeho hrobe boli stále krásne kvety.
Bola som bosnianskym dievčaťom, ktoré sedelo v bohémskom salóne toskánskej barónky a rozprávalo o následkoch vojny ľuďom, ktorí mali čoskoro odovzdať Giorgii Meloniovej vládu nad svojou krajinou.
Nikdy som nebola Európankou, pretože to nebola Európa, čo chceli. Chceli bosnianske dievča.
Zatrpknutosť nemôže vyhrať
Ďalšia vec, ktorú som si čoskoro uvedomila, bola, že bosnianske príbehy sa najlepšie rozprávajú v nemčine alebo angličtine. Bosnianskych autorov píšucich smutné vojnové príbehy milovali, pokiaľ písali vo „veľkom jazyku“.
V ideálnom prípade vyrastali v zahraničí. V ideálnom prípade nemali prízvuk. Sledovala som, ako títo autori získavajú ceny, granty, cestujú po svete. A hoci niektorí z nich sú naozaj výnimoční spisovatelia a podľa môjho názoru si zaslúžia všetku svoju popularitu a slávu, moja Európa ma čoskoro začala prenasledovať.
Čo keby sme odišli z Chorvátska do Spojeného kráľovstva? Do Nemecka? Do Francúzska? Čo ak by som bola len mileniálkou, ktorá cestuje s batohom a píše smutné vojnové príbehy na medzistaničnom vlaku medzi Berlínom a Prahou? Zatrpknutosť sa ťažko búra, keď vyrastá z nedostatku privilégií.
A predsa ma Dubravka naučila, že zatrpknutosť, hoci bude pre nás postjuhoslovanských Európanov vždy do istej miery prítomná, môže niekedy vyhrať bitku, ale nikdy nie vojnu. Písanie je komunikácia. Komunikácia je Láska s veľkým L. Tam nie je miesto pre zatrpknutosť. Nie je tam miesto pre cynizmus. Naučila ma, že Európa môže znamenať to, čo chcem, aby znamenala, a prostredníctvom môjho osobného procesu jej definovania môže možno rásť, rozprestierať sa, aby prijala ďalších. Inými slovami, jazyk vás môže zmeniť.
Sadni si a píš
Svoj vlastný zmysel pre európanstvo som si vybudovala veľmi neskoro. Vybudovala som ho na európskej myšlienke Lásky ako najvyššej zbrane proti cynizmu a radikálneho prijatia odlišnosti, ako to vyjadril Alain Badiou.
Je to túžba komunikovať, spájať sa, a to aj napriek tomu, že nemáte privilégium dostať vo svojich dvadsiatich rokoch lístok na Interrail. Píš, povedala mi Dubravka. Namiesto fňukania nad tým, čo mohlo byť, si sadni a píš.
Napriek všetkej oslavnej posadnutosti svojpomocným trhom, ktorý je poháňaný iba mnou, poháňaný výkonnými algoritmami, ktoré slúžia len na to, aby nás priamo nasmerovali na produkty šité na mieru, verím, že v Európe ešte stále zostáva priestor na to, aby sme sa dostali mimo našej bubliny.
Stále je tu priestor na to, aby sme si podvečer sadli na chodník a porozprávali sa zlou nemčinou s Turkyňou, ktorá práve zatvára svoj obchod a chce sa dostať domov, aby si pozrela reality šou. A ja si pomyslím, že jej meno znie ako meno mojej starej mamy. A tiež si pomyslím, že Dubravka by ju milovala.
Lana Bastašićová
Lana Bastašićová
Autorka je medzinárodne uznávanou spisovateľkou. Narodila sa v Záhrebe v bývalej Juhoslávii, no odišla, keď mala 24 rokov. Za svoj prvý román Chyť králika, ktorý skúma, ako sa vyrovnať so životom v krajine zmietanej juhoslovanskou vojnou, získala Európsku cenu za literatúru. Píše aj poéziu a poviedky.
Autor: Lana Bastašić
